Spolužiaci

“Čo ti preskočilo? Po koľkých rokoch to ideme mať stretávku? Po d-v-a-d-s-i-a-t-i-c-h? To nemyslíš vážne! Veď ja sa cítim stále na devätnásť. Príde aj triedna? Som zvedavá, ako sa za tie roky zmenila,” švitorím Zuzke do telefónu a na pozadí mi beží film. Dvadsať? To nepripadá do úvahy. Určite sa musela pomýliť.

Zložím telefón a v duchu počítam. Tá Zuzana má predsa len pravdu! Dvadsať rokov od maturity a mne sa zdá, akoby to bolo včera. Ja, vtedy ešte s priezviskom začínajúcim sa na písmeno B, som išla na rad v prvý deň maturít ako prvá. Anglina. Pripravovali sme sa vo vedľajšej triede. Zatmelo sa mi pred očami a na chvíľu sa mi zazdalo, že si vytiahnem otázku s číslom päť. Ešte som rýchlo očami preletela začiatok maturitnej témy My home town a letela som na pľac. Predo mnou bolo úhľadne poukladaných dvadsaťpäť drevených koliesok číslami dolu. “Tak, Lucka, poďte!” Otočila som jedno z nich a prekvapene som si pretrela oči. Bola to otázka číslo päť – My home town. Doširoka som sa usmiala a spustila na maturitnú komisiu takú kanonádu anglických slov, že ma len horko-ťažko zastavili. Jednotka ako bič bola vo vrecku. A potom aj z ďalších maturitných predmetov. Úspešná maturantka opustila školské lavice a rozhliadala sa na krížnych cestách ako Jano z rozprávky, keď sa vybral do sveta šťastie hľadať. Nie všetky cesty sa mi videli rovné a široké. Vybrala som si jednu, občas mi v nej je tesno, no kráča sa mi po nej celkom dobre.

Vykrúcala som sa pred zrkadlom v novučičkej sukni z modrotlače ušitej na mieru. Zahľadela som sa pozornejšie a skúmala v zrkadle svoju tvár poznačenú prvými vráskami. Všimnú si ich? Budú ich mať aj oni? A čo triedna? Veď už musí mať najmenej…počkať…šesťdesiat? Ten život si z nás snáď robí srandu. S akademickým pätnásťminútovým meškaním schádzam dolu po schodoch do reštaurácie kde máme rezervovaný salónik. Práve keď nadobúdam pocit, že som snáď musela prísť prvá, vynoria sa spoza rohu usmiate, veľmi dobre známe tváre. Naše decká. Moji spolužiaci. S každým sa privítam vzdušným bozkom a sadám si na voľnú stoličku. Z jednej strany Katka, s ktorou som tri zo štyroch rokov sedela, a z druhej strany… “Pani profesorka, veď vy ste sa vôbec nezmenili!” zhíknem a nechápem, ako to tá žena robí. Vyzerá navlas rovnako ako v deň, keď sme sa lúčili so školou.

Nasleduje povinné kolečko kedy každý hovorí o sebe. Čím žije, čomu sa venuje, koľko má detí, aké krúžky navštevujú. “Ešte každý povedzte svoj sen. Niečo, čo by ste ešte chceli v živote zažiť,” vyzývam ich. Vždy som mala dodatočné otázky a občas šibnuté nápady. “Ja už svoj sen žijem,” povie Mirka so slzou dojatia v oku. V roku 2007 som sa vydala za pána Šťastného a som Šťastná nielen podľa priezviska. Naozaj,” smeje sa.

Nie všetci majú rovnaký osud. Niekomu vyšlo manželstvo na prvýkrát, niekomu až na druhý a niekto na svoje šťastie v láske ešte stále len čaká. Väčšinou však uznanlivo pokyvujú hlavou a zhodujú sa v tom že áno, žijú svoj sen. Až na Svetlanu, ktorá na stretávku už nikdy nepríde. Bola mladá a stihla prísť len raz. Len na tú prvú, po piatich rokoch. Zostali po nej dve krásne deti a manžel. Ktovie, ako sa dnes majú.

Decká. Moje decká. Moji spolužiaci. Cítim sa medzi nimi akoby sme len včera vstali od školských lavíc. Absolútne uvoľnená a sama sebou. Viem, že ma za nič prvoplánovo neodsúdia a že už navždy budem jednou z nich. Viem, že komukoľvek napíšem na “fejs” alebo zavolám, bude tam pre mňa. Len prosím, decká, nikdy neprestaňme snívať svoje sny. Tie, ktoré sme prezradili aj tie, ktoré sme zamlčali práve preto, aby sa nám jedného dňa splnili.

Mená a postavy boli zmenené a podobnosť s nimi je čisto náhodná.

Obrázky zdroj: Pexels.com

Lucia

Šéfredaktorka, editorka – mama dvoch slečien Chantal (14) a Laury Sofie (11), manželka admina tohto webu, Vladka :-). Autorka, prekladateľka, editorka, blogerka, manažérka, ale aj mama, gazdinká, organizátorka, multifunkčná osôbka. Písanie vždy bolo jej vášňou, či už formou blogu, alebo externe do printového časopisu pre mamičky a tiež formou prekladov kníh z anglického jazyka. Bude pre Vás zdrojom autorských článkov na rôzne spoločenské témy, ale aj kuchárkou zdravých receptov vrátane vegan a raw a inšpirátorkou pre tvorivé dielničky. Kontaktovať ju môžete na luciagaborova2@gmail.com.

Prečítajte si tiež

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.