daisyPlakala sedmikráska malá,
klonila hlávku až po zem:
„Tak by som veľmi, veľmi spala,
a nevládzem a nemôžem!

Včielka už dávno nechala ma,
spia chrobáčiky pod kvetmi…
Na lúke bdiem už len ja sama –
a tak sa bojím hroznej tmy!“

I vykladá si ďalej čosi,
rozpína lístky maličké
a slza ani kvapka rosy
zjagá sa na jej tváričke.

Zbudí sa vetrík, čo spal v kríčku:
„Čože to?“ zvolá. „Zas je krik?“
„Nedá mi spať.“ „Tak nad hlavičku
vyhrň si biely golierik.“

A sedmikráska nelenivá
stúli svoj golier čipkový,
a čo? Len chvíľka – už aj sníva
o včielkach, muškách, čmeľovi.

Mária Rázusová-Martáková