Kedysi žil otec, ktorý mal štyridsať synov a jednu slepú dcéru. V dome stálo vedľa seba štyridsaťdva postelí. Slepé dievča každé ráno poustielalo postele a rozložilo oheň pod kotlom, v ktorom sa varilo jedlo pre celú rodinu. Potom poukladalo na stôl štyridsatdva misiek. Otec od svitu do mrku robil na svoje deti. Oral velké pole, na ktorom sa urodilo žito, velké ako drienky. Uprostred pola bola mladá jablon s bielymi vetvami a pod stromcekom zurcala v studnicke chladná vodicka.
Prišla jesen. Listy na jabloni zožltli. Prvé jablká, co sa urodili na stromceku, dozreli. Starec popohnal kone, vymlátil rýchlo žito, preniesol ho do sýpky vo velkom vreci a zapriahol štyridsat volov do drevených pluhov. Nad brázdami, ktoré vyorali jeho synovia, stála biela para. S merickou v ruke krácal otec po poli a sial zrno. Padalo na ciernu zem ako zlaté krúpy. Za tri dni obrobili celé pole. Otec, unavený tažkou robotou, vrátil sa domov a ochorel. Slepá dcéra navarila chorému horké korienky, ale nevrátili mu zdravie. Ked pocítil, že sa blíži jeho koniec, zavolal svojich synov a povedal:
– Moje drahé deti, odchádzam na dalekú cestu, z ktorej niet návratu. Prejdite jeden za druhým okolo mna, chcem vás naposledy pohladit po hlavách.
Ked sa všetci synovia rozlúcili s otcom, zdvihol sa na posteli a povedal:
– Pamätajte si, – hovoril, – že na našom poli sa rodí najchutnejší chlieb. Obrábajte pole spolocne a žite ako bratia. Nehádajte sa medzi sebou. Kto z vás mi donesie za krciažtek vody zo studnicky, co je prostred nášho pola? Chcem si v poslednej hodine zvlažit ústa vodou, ktorú pili moji dedovia.
Štyridsat bratov vzalo štyridsat krciažtekov a rozbehlo sa na pole. Ked však prišli k studnicke, nenabrali vodu, ale postavili krciažky pod jablon, každý si odlomil haluz a zacal premeriavat pole.
– Bratia, preco premeriavate rolu? – spýtal sa najmladší brat.
– Rozdelíme si ju! – ozvalo sa naraz tridsatdevät hlasov.
Zacali delit pole a pohádali sa. Zdvihli palice, spustili hrozný krik, pobili sa, porozbíjali krciažky.
Ked pocul starec krik, slabým hlasom sa spýtal:
– Co robia moji synovia?
– Bijú sa na poli, – odpovedalo slepé dievca.
– A vodicku mi doniesli?
– Nie, otecko, nedoniesli.
Ked to starec pocul, hlboko vzdychol, nadvihol sa a takto preklial synov:
– Preklínam vás, premente sa na krty a celý život sa hrabte v zemi, lebo sa jej neviete nasýtit.
Len co vyriekol tie slová, synovia sa premenili na krty. Rozbehli sa po poli, vyryli štyridsat dier a zmizli pod zemou.
Slepé dievca pochovalo otca, vyšlo do pola a hladalo bratov.
Zacalo volat. Pospomínalo všetkých štyridsat mien, ale nik sa neozýval. Úbohá sirota sadla si pod jablon a horko zaplakala. Zacula ju malá vodná jaštericka, ktorá bývala na dne studnicky. Ulútostilo sa jej siroty, i zmilovala sa nad nou. Vyšla z vody a povedala:
– Neplac, dievcatko, tvoji bratia žijú.
– Preco sa teda neozvú? Kde sú?
– Na dolnej zemi.
– Kto ti povedal, že sú na dolnej zemi?
– Voda, co vyviera z velkej hlbky.
– Ako nájdem bratov?
– Poviem ti. Dolu na roli pod medzou je vyschnutá studna. Stan si do vedra a spust sa. Neboj sa. V studni nie je voda. Na dne nájdeš velkú platnu. Ked ju zdvihneš, pocítiš kamenné schody, ktoré vedú do podsvetia. Chod po tých schodoch, kým neprídeš celkom dolu.
Slepé dievca sa vrátilo domov, vzalo košík a išlo spät na pole. Tam striaslo z jablone všetky jablká. Potom ich porátalo a bolo ich práve štyridsat, pre každého brata jedno. Dievcina ich dala do košícka. Našla vyschnutú studnu, stúpila do vedra a spúštala sa nadol. Zišla až na dno studne. Tu zdvihla platnu a pustila sa dolu schodmi. Takto išla dvadsat týždnov. Bola zmorená únavou a hladom, ale jablk sa nedotkla. Každému bratovi chcela doniest jedno jablko z otcovského stromu.
Zastavila sa až prvý den dvadsiateho prvého týždna, co bola v podsvetí.
– Koho hladáš? – ozval sa jej hlas akejsi starej ženy.
– Hladám svojich štyridsat bratov. Nevieš, kde sú?
– Tu sú, zatvorení v malom domceku. Trikrát denne im dávam jest solenú hlinu; ked zacnú od smädu pištat, každému nalejem za pohár vody. Chytia poháriky prednými nožickami, ale len co ich priložia k ústam, dná pohárikov odpadnú a voda sa rozleje. Nikdy nemôžu uhasit svoj smäd.
– Zaved ma k nim, stará mat! – prosila slepá dievcina.
Ked vošli do domceka, krty žalostivo zapištali.
– Môžem dat každému po jablku? – spýtala sa slepá.
– Daj im! – prikývla starká.
Dievca išlo s košíckom v ruke od krta ku krtovi a každému podalo jablko. Krty žiadostivo zahryzli do štavnatých jablk. Stal sa však zázrak. Len co prehltli prvý kúsok, premenili sa znovu na ludí. Slepá ich nevidela, iba pocula, a od radosti zaplakala. Najmladší brat zjedol len polovicu jablka. Druhú polovicku dal svojej slepej sestricke. Dievca zahryzlo do jablka, a ked prehltlo prvý raz, prehliadlo.
Radost bratov nemala konca-kraja. Neboli už krtmi a ich sestricka videla a nevedela sa na bratov vynadívat.
Bratia a sestra sa vracali po schodoch na biely svet. Vpredu išla sestricka a za nou bratia. Išli dvadsat týždnov. V prvý den dvadsiateho prvého týždna vyšli zo suchej studne, a co nevideli! Na otcovej roli stálo plno obilia, na steblách boli velké žlté klasy.
Bratia vzali štyridsat kosákov a spolocne zožali rolu. Žito zaviezli do otcovej sýpky. Sestra zamiesila na chlieb. Chleby z novej múky, ktoré posádzala prvý raz do pece, rozdala chudobným, aby im pripamätali ich otca. Chleby, ktoré upiekla druhý raz, zjedli bratia a žili v pokoji a svornosti.
