Žil raz poľovník a ten bol veľmi dobrý strelec; nikdy sa z lovu nevracal s prázdnymi rukami. Ide si on raz domov z polovačky, a tu naproti nemu chudobný sedliak.
– Dobrá bola poľovačka, strelec? No, dostaneš pekný peniaz, keď nesieš taký vzácny úlovok.
Pozrel strelec na chudobného sedliaka a vraví mu:
– Vzácne je iba presné oko a šikovné ruky. Neviem, čo by som dostal za túto zverinu od iného, ale tebe ju dám lacno. Daj mi za ňu, koľko môžeš.
– Ach, ďakujem ti, braček! Vari si ja môžem kúpiť divinu? Dane ma celkom znivočili. Prázdny mám dvor i dom, jediný koník mi ostal. Hrsť múky s vodou, to je celý náš obed. Neviem, ako prečkáme do novej úrody.
– Dobre teda, vezmi si môj úlovok len tak, zadarmo. A nech ti padne na úžitok! – povedal strelec.
– Ďakujem ti, priateľu, nikdy nezabudnem na tvoju dobrotu! Od dnešného dňa ma pokladaj za svojho priateľa. Ak dakedy pôjdeš okolo môjho domu, neobíď ma! Vždy sa ti poteším.
– Dobre, – povedal strelec a šiel domov.
O niekoľko dní bol zase na poľovačke. Nastrieľal veľa všelijakej diviny a vracal sa domov. Pred samým mestom zazrel ležať pri plote vetchého starca.
– Buď zdravý, starý otec! Čože ti je? – pýta sa strelec.
– Zle je so mnou, synak. Starý som a chorý. Celý život som slúžil na padišachovom dvore, a teraz, keď som chorý a robiť už nevládzem, nemá sa kto o mňa postarať. Hladujem, sily ma opúšťajú.
– Vezmi si môj úlovok, otec, – povedal strelec.
– Nie, synak, nevezmem … ako by som mohol! – vraví starec. – Ty zaň dostaneš vzácne peniaze.
– Vzácne je iba presné oko a mocné ruky. Divinu som dostal celkom ľahko. Len si ju ty vezmi, postačí ti na týždeň, – povedal strelec a položil pred starca celý úlovok. – Uži v zdraví a pozbieraj sa so silami!
Starkého udivila strelcova dobrota a povedal v slzách:
– Kým budem žiť, som tvojím verným priateľom. Keď pôjdeš dakedy okolo, vojdi ku mne. Prijmem ťa ako vlastného syna.
– Ďakujem, – povedal strelec a šiel domov.
O niekoľko dní vybral sa zase na poľovačku a poznove nastrieľal veľa zveriny. Keď sa už vracal cez mesto, videl na jednej ulici dokorán roztvorené vráta: bohatý baj sedel vo dvore na koberci a pil čaj. A na ulici pred vrátami, na holej zemi v nakreslenom kruhu sedel akýsi bedár.
– Prečo sedíš v kruhu, čo si vykonal? – pýta sa ho strelec.
– Zadĺžil som sa u tohto baja a nevládzem dlh zaplatiť. Nuž posadil ma do kruhu a kázal mi tu sedieť do večera. Ak ma do tých čias dakto nevykúpi, od zajtrajšieho dňa budem jeho sluhom. Ale ktože by ma vykúpil! Moji príbuzní sú ešte chudobnejší ako ja – nuž, ako vidieť, neminie ma otroctvo, – povedal bedár.
– To už teda nie! – zvolal strelec. – Vezmi si môj úlovok a daj ho bajovi, prepustí ťa.
Bedár pozrel neveriaco na strelca, ale ten už snímal z pleca všetku nastrieľanú divinu a kládol ju pred neho.
– Ach, ďakujem ti, druh môj! – povedal bedár. – Zachránil si ma. Hla, toto je môj dom, moja brána, príď ku mne, kedy len chceš, nocúvaj u mňa. Veľmi ma urazíš, ak ma dakedy obídeš. Od dnešného dňa ma pokladaj za svojho priateľa.
– Dobre, prídem niekedy, – povedal strelec a šiel domov.
Čoskoro nato vybral sa zase na poľovačku. Dlho chodil po hore, ale tentoraz nemal šťastie, nemohol nič zastreliť. Bol preto zlej vôle a už sa chcel vrátiť domov. Vtom stretol v hore padišacha a jeho poľovníkov. Padišach sa hnal po stope zvera, strieľal za ním, ale nemohol trafiť. Honci obkľúčili zviera kolesom a strelec sa tiež dostal do ich reťaze.
Vystopované zviera sa zmietalo v kruhu poľovníkov, padišach po ňom strieľal, ale nie a nie ho trafiť. Už bol z toho celý zúrivý. Odrazu sa zviera zjavilo neďaleko nášho strelca, prebehlo popri ňom a uháňalo do hory.
Padišach za ním vystrelil, a zas len netrafil.
A tu náš strelec natiahol tetivu, pustil šíp – a zviera padlo ako podkosené.
Padišach sa strašne najedoval, že sa ktosi priplietol do jeho poľovačky a opovážil sa zastreliť jeho zviera, i rozkázal strelca obesiť.
Mali to urobiť hneď tam v hore.
– Och, pane! – vykríkol strelec. – Daj mi dve hodiny času, aby som sa mohol rozlúčiť s priateľom.
Padišach sa začudoval, že si človek pred smrťou spomína na akéhosi priateľa. Odložil popravu a prikázal pustiť strelca na dve hodiny do mesta.
– Nech si ide k svojmu priateľovi! Ale dajte pozor, aby neušiel. Rovno o dve hodiny ho obesíte!
Stráž viedla strelca do mesta.
A padišach vošiel do lesného domčeka, preobliekol sa za sedliaka a kráčal ukradomky za strelcom. Chcel vidieť, čo za priateľa to strelec má a ako ho ten prijme v jeho nešťastí.
Strelec prišiel k domu svojho prvého priateľa a zabúchal na bránu. Vyšiel sedliak. Veľmi sa strelcovi zaradoval, hlboko sa mu poklonil a volal ho dnu.
– Ach, priateľ môj, vari nevidíš, že som pod strážou? Stihlo ma nešťastie.
A strelec mu porozprával o svojej nevydarenej poľovačke, o stretnutí s padišachom, o zabitom zvierati a o tom, že mu už ostávajú iba dve hodiny života.
Sedliak na to:
– Nesmúť, priateľ môj! Ja v tú minútu zavediem padišachovi svojho koňa a poprosím ho, aby ti dal milosť.
Padišach stál medzi ľuďmi, čo sa sem zbehli, a všetko počul.
“Neobyčajný človek! Vari mu je nie ľúto dať svojho posledného koňa?” čudoval sa.
A priateľ už aj bežal do stajne, vyviedol koňa a šiel so strelcom.
– Nože postojte, tuto býva môj druhý priateľ! – zvolal strelec. – Musím sa s ním rozlúčiť. Istotne sa už viac neuvidíme.
Zabúchal na bránu a zavolal priateľa.
Vyšiel starček. Keď zočil strelca, pobehol radostne k nemu, objal ho mocne a začal sa vypytovať, ako sa má.
Strelec mu vyrozprával, čo ho čaká.
– Nie, to ja nedopustím! – vykríkol starček. – Padnem padišachovi k nohám a budem za teba prosiť. Slúžil som mu celý život, tak ma istotne vypočuje. A ak už naozaj treba dačej hlavy, tak nech si vezme túto moju šedivú.
Padišach stál neďaleko a všetko počul.
“Neslýchané!” myslí si. “Vari možno dať vlastný život za iného?”
A strelec s oboma priateľmi a so strážou kráčali k padišachovmu palácu. Vtom zazrel bránu svojho tretieho priateľa.
– Postojte, ešte mám trošku času! – zakričal strelec. – Musím sa rozlúčiť aj so svojím tretím priateľom! Urazil by sa, keby som ho obišiel.
Stráž ho už nechcela pustiť, bála sa, že sa omeškajú.
– Ech, vy! Na smrť sa nikto neomešká! – povedal strelec.
Na buk a krik vyšiel z brány tretí priateľ. Ako strelca zbadal, utekal k nemu a mocne ho objal:
– Potešil si ma, druh môj! Len poď ďalej! Dnes nenesieš nijakú korisť, tak pohostím ja teba.
– Ach, brat môj, sám som sa stal korisťou! – A strelec vyrozprával, čo sa mu prihodilo.
– To už teda nie! – vykríkol bedár. – Nedopustím tvoju smrť! Ak by ťa padišach naozaj chcel dať zabiť, skočím naňho a rozpáram mu brucho kindžalom!
Padišach ostal celý ohúrený.
“Ten bedár hádam rozum potratil! Či je možné, aby pre akéhosi poľovníka dvíhal ruku na svojho padišacha?”
Znepokojený vrátil sa chytro do paláca, preobliekol sa do svojich šiat a čakal strelca i jeho priateľov.
Keď sa priblížili, vyšiel na schody a kázal vykonať popravu.
Kat už hodil slučku na strelcovu šiju.
Tu pristúpil k padišachovi sedliak so svojím koňom:
– Ó, pane! – vykríkol mocným hlasom. – Vezmi si môjho koňa a daj milosť môjmu priateľovi!
Padišach mlčal.
– Ó, pane môj! – zvolal na to starček a padol padišachovi k nohám. – Slúžil som ti verne celý život, vyslyš teraz moju prosbu, daj milosť tomuto dobrému človeku a namiesto neho rozkáž obesiť mňa!
Padišach mlčal.
Nato vybehol zo zástupu tretí strelcov priateľ, bez slova vytiahol kindžal a vrhal sa na padišacha.
Padišach sa naľakal, zamával rukami, a utiekol do paláca. Všetci mysleli, že to dal príkaz strelca prepustiť.
Kat mu sňal z hrdla slučku a priatelia ho začali objímať. Ľud, čo sa sem zbehol, sa radoval a vravel: – Verné priateľstvo je mocnejšie ako padišachov hnev.
Padišach sa zavrel vo svojom paláci a triasol sa od strachu: lebo on nemal nijakého priateľa.