Kmeň Pilagá mal náčelníka, ktorý sa volal Nalaraté. Bol to udatný muž, preslávený vojnovými víťazstvami a chlapi, ktorí šli za ním, boli všetko vyberaní bojovníci.
Do dediny náčelníka Nalaraté prišiel istého dňa čudný cudzinec. Keď ho ľudia videli, smiali sa, lebo bol smiešny a mrzký. Kým ostatní chlapi boli štíhli a rovní, cudzinec bol hrbatý a mal veľké brucho. Druhým chlapom rástli na hlavách dlhé čierne vlasy, ale cudzinec bol celkom plešivý. Ostatní chlapi nosili odev okolo pásu, cudzinec však nosil plášť z líščej kožušiny, prehodený cez plecia.
– Čože je to za ohava? – pýtali sa ľudia jeden druhého. – Nie je z kmeňa Toba, ani z kmeňa Matacao, ani Tereno. Iste je sám pre seba kmeňom, lebo kde by sa vzali takí ľudia ako on? Takto sa mu posmievali, ale cudzinec iba počúval a nič nehovoril. Konečne sa ho jeden chlap spýtal: – Kto si?
– Volám sa Asin, – odvetil cudzinec pokojne.
Asin zostal v dedine a postavil si z vetiev a trávy malé prístrešie. Ľudia ho trpeli ako čudáka a zaobchádzali s ním ako so žobrákom. Keď niekto chytil rybu primalú na varenie, hodil ju Asinovi a on ju pokorne vzal a poďakoval sa. Hoci ľudia Asina z dediny nevyhnali, všelijako ho ponižovali. Niekedy si chlapi pre zábavu utierali ruky do jeho líščieho plášťa a smiali sa, keď nariekal.
Jedného dňa prišiel Asin k náčelníkovmu domu. Nalaraté sa na neho oboril: – Neopováž sa vstúpiť dnu, ty zlodej! Čo chceš?
– Chcem si iba požičať hrebeň od tvojej dcéry, – odpovedal mu Asin.
Nalaraté sa zasmial: – Ved nemáš vlasov na hlave, čo chceš robiť s hrebeňom?
Ale náčelníkova dcéra počula, o čom sa zhovárajú, a riekla Asinovi: – Na, ja ti hrebeň požičiam.
Asin si ho vzal, poďakoval sa a odišiel k rieke. Dievčina zobrala džbány na vodu a išla za ním, lebo bola zvedavá, čo bude robiť s hrebeňom. Keď sa priblížila k rieke, skryla sa medzi stromy a pozorovala ho. Videla, ako Asin odložil líščí plášť. Stal si do vody a zmenil sa na krásneho mladého bojovníka s dlhými čiemymi vlasmi a tie si prečesával hrebeňom, čo mu požičala.
– Je krásny a veľmi mocný! – povedalo si dievča. – Vezmem si ho za muža.
Asin sa učesal. Potom sa opäť premenil na mrzkého cudzinca a prehodil si liščí plášť cez plecia. Sotva odišiel, dievčina naplnila džbány vodou a odniesla ich domov.
Keď Asin prišiel do náčelníkovho domu vrátiť hrebeň, dievča povedalo: – Sadni si sem, vedľa mňa.
Asin odvetil: – Prečo chceš, aby som si sadol vedľa teba? Ja som škaredý!
Dievča povedalo: – Aj keď otec neprivolí, ja ťa chcem za muža.
Asin odpovedal: – Dobre teda. Sadnime si pred dom, aby nás ľudia videli.
Dievča hodilo na zem pred domom kožušinu a spolu si na ňu sadli, aby dali najavo, že sú muž a žena. Keď ich tam ľudia videli sedieť, krútili hlavami: – Náčelníkova dcéra istotne potratila rozum, keď sa vydala za toho mrzkána Asina.
Keď sa Nalaraté vrátil domov, veľmi sa nahneval. Rozkázal dcére, aby Asina nechala a vybrala si iného chlapa z dediny. Ale ona sa bránila: – Iba on je môj muž. Iba jeho milujem.
Tej noci Asin ukázal svoju čarodejnú moc.
Spod líščieho plášťa vytiahol mnoho užitočných a pekných vecí: sieť, aby ich chránila pred moskytmi, i jedlo, aby sa nasýtili, i pekné červené šaty pre svoju ženu.
Keď matka dievčaťa videla, čo Asin dokáže, povedala: – Dcéra moja, nikdy som nebrojila proti tvojej svadbe s Asinom. Môže niečo vytiahnuť spod plášťa aj pre mňa?
Dievča povedalo:
– Pýtaj si, čo chceš, všetko ti dá.
Matka sa zaradovala a povedala: – Chcem pekné červené šaty.
– Tu máš, – povedal Asin a ona si ich vzala. Asin siahol pod líščí plášť a vybral žlté šaty pre svoju ženu. Potom vytiahol klasy kukurice a plný plást medu a dal ho matke dievčaťa. Matka sa zaradovala a povedala: – Nikdy som sa ti neposmievala a nikdy som ťa nevyháňala z dediny.
Nalaraté sa v tom čase zabával a pil s bojovníkmi. Keď sa nad ránom vrátil, riekol: – Všetko mi prichystajte, ideme na výpravu proti kmeňu Matacao.
Asin mu povedal: – Idem s vami.
Náčelník mrzuto odvetil: – Nie! Nemôžem ťa zobrať, iba by si nám zavadzal. Nie si bojovník, ani koňa nemáš. A keby si ho aj mal, nevieš jazdiť a nepoznáš cestu. A keby si aj došiel na bojisko, bol by si nám iba na oštaru. Nie, len ty zostaň tu so ženami. A moja dcéra? Keď je tvrdohlavá a vzala si za muža žobráka, namiesto bojovníka, zahynie od hladu. Ja jej nedám nič.
Nalaraté a jeho bojovníci vysadli na kone a odcválali. Keď sa stratili z dohľadu, Asin povedal: – Teraz idem aj ja.
Vysadol na somára a šiel za bojovníkmi. Keď bol za dedinou, zatlieskal rukami a jeho somár sa premenil na bujného železného koňa. Opäť zatlieskal a sám sa premenil na krásneho mladého bojovníka, takého, ako ho videla jeho žena pri rieke. Potom Asin vysadol na koňa a šiel po stopách Nalaratého vojska. Tak to išlo celý deň. V podvečer, keď sa bojovníci s náčelníkom utáborili na noc, premenil Asin železného koňa znova na somára a seba na mrzkého plešivca. V takejto podobe vošiel do tábora.
Keď ho bojovníci zbadali, robili si z neho posmech a vyčítali mu, že prišiel. Hádzali mu kúsky jedla ako psovi a on ich vzal. O chvíľu Asin vysadol na somára a šiel ďalej. Noc strávil pri vode sám. Spod plášťa vytiahol chutné jedlo a nasýtil sa.
Ráno sa bojovníci znova vydali na pochod. Asin šiel za nimi a bojovníci sa z neho vysmievali. Tu odrazu zbadali nepriateľský tábor. Nalaraté znovu rozkázal Asinovi, aby sa vrátil domov. – Zaraz choď domov, – riekol, – bol by si nám iba na trápenie a hanbu.
Asin zastal a čakal, kým bojovníci kmeňa Pilagá neodídu. Potom sa premenil na bojovníka s vejúcimi čiernymi vlasmi a somára premenil na bujného železného koňa. Hrdo sa niesol za bojovníkmi do nepriateľského tábora a bojoval. Náčelníkovi bojovníci prestali útočiť a obdivovali jeho udatnosť a bojové majstrovstvo. – Kto je to? – pýtali sa jeden druhého.
Voľaktorý z nich povedal: – To je Asin! Premenil svojho somára na bujného železného koňa!
Potom chceli bojovníci kmena Pilagá zaútočiť, ale kým prišli, Asin rozprášil nepriateľa a zajal všetky kone. Stretli ho už na spiatočnej ceste s veľkým stádom pred sebou.
Asin sa vrátil domov a povedal svojej žene: – V tejto dedine ma iba urážali, opusťme ju. – Žena sa hneď poberala a jej matka sa pridala k nim. Všetci traja odišli na nové miesto pri rieke a tu Asin postavil dom.
Keď sa Nalaraté vrátil z vojny, našiel dom prázdny. Ženy v dedine mu povedali, ako Asin odišiel s celou rodinou i majetkom.
Chlapi obviňovali náčelníka: – To je tvoja chyba, ty si mu ubližoval. On je najväčší bojovník.
Nalaraté sa nahneval a riekol: – Ak ho chcete za náčelníka, choďte za ním.
Mnohí aj tak urobili. Vzali svoje rodiny a odišli na miesto, kde Asin postavil dom. Tam vystavali novú dedinu. A Asin bol náčelníkom.
Nalaraté sa rozhodol, že Asina zničí. Ale Asin sa o tom dozvedel, zvolal všetkých chlapov z dediny a povedal im: – Príde víchrica. Bude tuhá zima, pripravte sa na ňu. Upevnite si domy a pokryte ich ťažkými hlavačkami. – Chlapi Asina poslúchli a opravovali domy. Potom Asin zatlieskal a prišiel studený vietor. Hnal sa po krajine nezvyčajnou rýchlosťou. Ľudom bola zima a hľadali útulok v domoch. Ale víchrica všade postŕhala strechy, iba v Asinovej dedine zostali celé. Asin vo svojom dome zatlieskal a urobil oheň. Ľudia prišli za ním a prosili ho o žeravé uhlíky, lebo chceli mať vo svojich domoch teplo. Asin dal uhlíky všetkým priateľom. Keď prišli prosiť nepriatelia, odohnal ich. Sám Nalaraté prišiel, ale Asin riekol: – Najprv si mi len ubližoval, potom si ma chcel zabiť, prečo by som ti mal dať ohňa? – Nalaraté odišiel a triasol sa zimou.
Všetci Asinovi priatelia mali oheň, ale ostatní mrzli a zomierali. Rieky zľadovateli a zem pokryl sneh.
Napokon víchrica prestala, ľad a sneh sa roztopil a Asin vyšiel z domu. Šiel do dediny náčelníka Nalaraté a našiel ľudí mŕtvych. Na jeho slovo sa starci premenili na havrany, stareny na straky a odleteli. Dospelí ľudia sa premenili na jastraby a supy a odleteli. Deti sa premenili na kačice a volavky a odleteli. Náčelníka Nalaratého našiel v hlbokej podzemnej chodbe, kam sa ukryl pred zimou, a premenil ho na aligátora.