Žil kedysi kováč Ilmarin, chýrečný majster svojho remesla a okrem toho aj čarodejník. Raz, ako si tak stojí vo vyhni pri mechoch a kuje horúce železo, prekročila prah akási stará žena a povedala: – Keby si vedel, čo ja viem, nekul by si tu železo. – A čo také vieš, kmotrička? Ak je to dobré, odmením sa ti, ale ak je to zlé, tak sa ti ujde žeravého železa do hrtana, – odpovedal kováč. – Čarokrásna biela Katrina, dcéra kráľa čertov, sa ide vydávať. Dvaja pytači k nej putujú, ale mne sa vidí, že by ona lepšie tebe pristala.
Kováč Ilmarin hútal nad tým, čo mu žena povedala. Aj on už veľa počul o krásnej Katrine. Poradil sa s matkou a kázal jej, aby vykúrila saunu. Matka vykúrila saunu na žeravšie ako žeravé železo a Ilmarin sa šiel kúpať. Potom si obliekol ľanovú košeľu a úzke priliehavé nohavice, vyparádil sa, zavolal si otroka a rozkázal mu: – Priahaj mi chýrneho žrebca trojročiaka, priahaj do saní parádnych. Medený mu postroj založ a uzdu železnú. Oceľové opraty mu založ a postránky cínové. – I vybral sa za nevestou. Ako víchor uháňal ponad šíre more, ale ani koňovi sa kopytá nezmáčali, ani sane vodu stopou nebrázdili. Keď už išiel dobrú chvíľu, dohonil dvoch pytačov, ktorých starká spomínala, a išiel ďalej spolu s nimi.
Z druhej strany mora, z tretieho poschodia zámku, vyzerala dcéra pekelného kráľa, krásna biela Katrina. Zbadala pocestných a povedala otcovi: – Otecko, idú k nám traja pytači.- Dvaja veslujú v člnoch a tretí ide na saniach. – Keď prišli pytači na zámok, kráľ ich so všetkou poctou prijal a čo najlepšie uhostil. Keď sa najedli a napili, hlboko sa kráľovi poklonili a povedali: – Prišli sme sa uchádzať o krásnu Katrinu. – Kráľ im hneď dal úlohy. Ak chcú Katrinu dostať, musia úlohy splniť.
– Mládenci, – pýtal sa kráľ, – kto sa podujme zorať moje hadie pole neobutými nohami, bosými chodidlami a neodiatou kožou? – Prví dvaja pytači sa veru neodvážili, poklonili sa kráľovi a kadiaľ prišli, tadiaľ odišli. Ale kováč Ilmarin povedal: – Ja tvoje pole pooriem. – Rýchlo sa pobral do stajne. Zapriahol žrebca do pluhu a začal pole orať. Na poli to vrelo a sipelo, plazy sa vzpínali na dva lakte vysoko. Vyhadzovali sa tie hadiská hneď na pluh, hneď na kováča, ale ani jeden mu neublížil. Smelo sa postavil kováč pred kráľa a povedal: – Kráľu, zoral som tvoje hadie pole. – Dobre, – povedal kráľ. – Keď si ty vedel takú robotu zvŕšiť, hádam mi budeš vedieť pričariť na moju holohumnicu jazero, v ktorom by plávali a čľapkali sa veľké i malé ryby. – To sa hneď môže stať, – povedal kováč, vyšiel na holohumnicu, zaspieval čarodejnú pesničku a zaraz sa tam vlnilo jazierko a v ňom sa preháňali veľké ryby a čľapkali malé rybičky.
Keď splnil aj túto úlohu, predstúpil opäť pred kráľa, poklonil sa mu a povedal: – Stalo sa, ako si si želal. – Kráľ mu na to odpovedal: – Dobre si zavŕšil svoju robotu. Ale teraz choď a prines svojej neveste z morského brehu ťažkú truhlicu pokladov, ktorá je tam od nepamäti skrytá.
Čože mal kováč robiť? Čo sa mu to aj veľmi nepozdávalo, musel ísť truhlicu hľadať. Lebo hoci vedel čarovať, jednako nevedel, kde by truhlica mohla byť. Išiel teda k moru a uvidel na brehu sedieť a zhovárať sa tri dievčiny. Kováč ich oslovil a spýtal sa: – Dievčinky, neviete, kde je truhlica krásnej Katriny? – Ach, tú má Untamo, od neho si ju musíš vypýtať, – povedali mu dievčiny. – Tam, hľa, je jeho zámok, spýtaj sa, možno ti ju aj dá. Ale chráň sa, lebo mnohí tam zahynuli a len niekoľkí sa vrátili.
Kováč sa vybral k Untamovmu zámku a hľadel oblokom dnu. A hľa, tam spí starec Untamo, hlavu aj nohy na prahu dverí, celý do klbka poskladaný. Kováč sa ticho prikradol, jedným skokom skočil doprostred izby a mocne zakričal: – Vydaj mi truhlicu so svadobnými darmi krásnej Katriny! – starec Untamo mu odpovedal: – Ak sa mi udržíš na jazyku a budeš sa na ňom hojdať a skákať, zaraz dostaneš svadobnú truhlicu.
Kováč dlho nerozmýšľal, ale šikovne skočil Untamovi na jazyk a začal sa na ňom hojdať. Ale v tej chvíli otvoril Untamo čeluste na pol druhej siahy široko, takže mu zuby trčali na siahu ďaleko, a Ilmarina zhltol. Ale kováč ani v Untamovom žalúdku nestratil odvahu. Vyzliekol sa, z košele si urobil vyhňu a z nohavíc mechy. Ľavé koleno mu poslúžilo za nákovu, ľavá ruka za kliešte, pravá za kladivo a začal v Untamovom žalúdku kuť. Zobral si z košele medenú sponu a ukul z nej vtáka. Spravil mu železné pazúriky a oceľový zobák. Keď bol s robotou hotový, zaspieval čarodejnú pieseň a zaraz sa vo vtáčej hrudi zobudil život. Srdce mu začalo bit a už si aj poletoval po Untamovom žalúdku. Ako sa vtáča v Untamovom žalúdku trepotalo, roztrhalo mu ostrými pazúrmi črevá a vybodalo oceľovým zobákom na boku veľkú dieru. Untama pochytil taký hrozitánsky strach pred smrťou, že celý zmučený napokon kováčovi zavolal: – Kováč Ilmarin, ak ma zaraz prestaneš driapať, dám ti svadobný dar krásnej Katriny. Choď na morský breh, kde sedia tri dievčiny. Tam leží v piesku zakopaná truhlica.
Keď to kováč počul, vyhupol sa dierou zo žalúdka von, skočil z izby na dvor a z dvora na morský breh. Aj teraz tu videl sedieť tri dievčiny: – Dajte mi svadobný dar krásnej Katriny, Untamo mi ho sľúbil, – povedal dievčinám. – Vezmi si ho a odnes, – odvetili dievčiny a ukázali mu miesto, kde ležala truhlica. Kováč ju vybral a zaniesol kráľovi. Kráľ bol s kováčovými činmi spokojný, najmä že vymohol z Untamovej moci poklad. Dal kováčovi dcéru za ženu a vypravil ich oboch na cestu. Kováč si usadil mladú ženu do parádnych saní a už aj leteli po šírom mori ako vietor. Ani koňovi sa kopyto nezmáčalo, ani sane vodu stopou nebrázdili. Jachali ďalej a ďalej, až ich zrazu na šírom mori zastihla noc. Kováč zaspieval čarodejnú pieseň a na mori sa hneď zjavil ostrov, na ktorý si šli odpočinúť. Spali celú noc, až do rána. Keď sa kováč zobudil, poobzeral sa, a ženy nikde. Vstal a začal počítať na ostrove kačky. A hľa – jedna zvyšovala. Kováč rýchlo zaspieval svoju čarodejnú pieseň a povedal: – Neskrývaj sa viac predo mnou, krásna Katrina, viem, kde si. – A kačka sa zrazu zmenila na jeho ženu. Leteli potom ďalej ponad more, ale znova ich cestou zastihla noc. Kováč aj teraz pričaroval ostrov a ľahol si so ženou na odpočinok. Ale ráno si opäť nenašiel ženu pri sebe. Rýchlo vyskočil a porátal stromy na ostrove. A hľa! O jeden ich bolo viac. Rýchlo zaspieval svoju čarodejnú pieseň a volal: – Neskrývaj sa mi, krásna Katrina, vidím ťa. – A vo chvíli stála žena pri ňom.
Opäť leteli ako vietor celý deň po mori – a ešte stále neprišli domov. Znova ich zastihla na mori noc a Ilmarin musel pričarovať ostrov. Spal až do bieleho rána, lebo bol už veľmi ukonaný. Keď sa zobudil, pozrel vedľa seba – ale o žene ani chýru. Kováč sa už na ňu nahneval. Vyskočil, pri obchôdzke spočítal všetky kamene na ostrove a zistil, že jeden zvyšuje. – Neschovávaj sa mi, – volal, – vidím ťa. – Zaspieval čarodejnú pieseň a vo chvíli stála žena pri ňom. Ale tentoraz jej kováč nahnevane dohováral. – Vykonal som pre teba obrovskú robotu, obrovské útrapy som vystál – a ty ma jednostaj klameš a skrývaš sa mi. Vyznáš sa v čarovaní. Choď si teda a preháňaj sa na vecné časy po mori. Mňa už viac neprilákaš a neoklameš. – Ako doriekol, zaspieval čarodejnú pieseň a premenil krásnu Katrinu na čajku. Zaklial ju, aby naveky ponad more proti vetru lietala.
Ale keď sa vrátil domov bez ženy, slobodný ako aj prv, bolo mu samému otupno, i začal si kovať ženu z medi. Ukovaná žena mala nohy, ale tie nevedeli chodiť, mala ruky, ale tie neobjímali, jej uši nepočuli a ústa ostali nemé! – Ech, – zvolal Ilmarin, – radšej chcem živú ženu.
Išiel k moru, ešte raz zaspieval čarodejnú pieseň a premenil krásnu Katrinu z čajky na jej pravú podobu. Sadol si s ňou do saní a uháňal k domovu, kde ich matka vrelo privítala.
