Janko a zázračná fazuľka

V ďalekej krajine žil pred mnohými rokmi chlapec Janko. Býval so svojou ovdovenou mamou v biednom, polorozpadnutom domci. Mali už len jednu kravu a zopár sliepok.
Jedného dňa mama smutne povedala Jankovi:
“Synak, minuli sa nám všetky peniaze. Predala som už všetko, čo sme mali, okrem kravy Sedmokrásky. Nechcem ju dať preč, ale budeme to musieť urobiť, lebo už nemáme čo do úst vložiť a nemám za čo kúpiť čo i len bochník chleba. Vezmi Sedmokrásku do mesta na trh a čo najlepšie ju predaj.”
Janko zobral Sedmokrásku a po chodníku ju viedol do mesta. Bol z toho veľmi smutný, pretože Sedmokráska bola dobrá krava a bude mu chýbať. Ako tak išiel, uvidel pri chodníku sedieť čudného mužíčka celého v zelenom. Hral na maličkej flaute a okolo neho sa zišli zajace, vtáky, myši a jeden srnček. Všetci počúvali ako hrá. Aj Janko zastal, aby si ho vypočul. Keď čudný mužíček dohral, obrátil sa k Jankovi.
“Máš peknú kravu,” povedal mu a ukázal na Sedmokrásku.
“Áno,”odvetil Janko. “Je to dobrá krava. Ale musím ju odviesť na trh a predať. Nemáme si za čo kúpiť jedlo.”
“Predaj ju mne,” povedal čudný mužíček. “Mám rád zvieratá a zvieratá majú rady mňa. Bude jej u mňa dobre. Bude šťastná.”
Janko pozrel na zvieratá a zdalo sa mu, že mužíčkovi úplne dôverujú. “Dobre, predám ti ju,” povedal. “U teba bude mať dobrý domov. Koľko za ňu dáš?”
“Nemám peniaze, ktorými by som ti mohol za kravu zaplatiť,” vyhlásil mužíček. “Ale mám čosi lepšie.” Vystrel ruku a ukázal Jankovi pät fazuliek. “Toto sú čarovné fazuľky,” pokračoval. “Ak ich zasadíš, vyrastú až k oblohe.”
Janko si zobral fazuľky a podal mužíčkovi povraz, na ktorom bola uviazaná Sedmokráska.
“Ďakujem,” povedal a pobral sa domov.
Keď prišiel domov, mama naňho už čakala.
“Predal si Sedmokrásku?” spýtala sa. “Dostal si za ňu dosť?”
Janko vystrel dlaň s piatimi čarovnými fazuľkami. “Predal som ju,” odpovedal. “Ale nie za peniaze. Namiesto nich som dostal päť čarovných fazuliek.”
“Za fazuľky!” zvolala Jankova mama. “Ty si vymenil Sedmokrásku za pät fazúľ? Si hlúpy chlapec, Janko. Oklamali ťa, urobili si z teba žart. Zázračné fazuľky, máš ho vidieť!”
“Ale mama,” nedal sa Janko. “Fazuľky sú čarovné. Keď ich zasadíme…”
No mama ho viac nepočúvala. Vyhodila fazuľky von oblokom a rukou ukázala hore.
“Choď do svojej izby!” zvolala. “Dnes nedostaneš nijakú večeru!”
A tak si šiel Janko ľahnúť hladný. Keď sa ráno zobudil, zistil, že sa v noci stalo čosi zvláštne – celá izba bola tmavá a zelená! Podišiel k obloku a uvidel, že výhľad zakrýva obrovský list. Fazuľky cez noc vyrástli! Janko zbehol po schodoch a vyzrel von. Jedna fazuľová byľ vyrástla až nad oblaky! “Vyšplhám sa po nej, aby som zistil, čo je hore!” zakričal, a kým mu mama stihla niečo povedať, začal liezť po hrubej zelenej byli.
Liezol a liezol, až kým domec pod ním vyzeral ako špendlíková hlavička.
Na vrchu byle vkročil do sviežej zelenej trávy a rozhliadol sa. V diaľke zazrel veľký zámok a pobral sa pozrieť, čo v ňom je. Vstúpil cez velikánske dvere a prešiel cez obrovské komnaty. Všetko bolo také veľké, že Janko si ešte aj vedľa myších dier v stene pripadal malý ani trpaslík. Ako sa tak rozhliadal okolo seba, začul hlasné BUCH, BUCH! a dlážka pod ním sa začala chvieť. Vyľakaný Janko sa schoval za stoličku, keď tu zrazu do miestnosti vošiel velikánsky obor. Obor vtiahol nosom vzduch a dupol nohou.
“Fuj, fuj!” zreval hromovým hlasom. “Človečina tu smrdí!”
Obor začal hľadať, ale Janka, ukrytého za nohou stoličky nenašiel a tak si napokon sadol za stôl. Udrel mohutnou päsťou po stole a zakričal: “Prineste mi obed!”
Dnu vbehlo desať sluhov a položilo pred obra jedlo. Zjedol kusisko mäsa veľké ako koleso od voza, celý kopec zemiakov, vrece jabĺk a potom zatlieskal.
“Prineste mi moju čarovnú sliepku!” skríkol.
Sluhovia prinesli veľkú čiernu sliepku a postavili ju na stôl pred obra:
“Znes vajce, sliepka!” prikázal jej obor a sliepka zniesla vajce z čistého zlata!
Jankovi, ktorý to celé sledoval, vyrazilo dych. Vajce bolo veľké ako lopta!
Obor zívol, povystieral sa a položil si hlavu na stôl. O chvíľu už tvrdo spal, a keď začal chrápať, Janko sa vykradol zo svojho úkrytu, vyštveral sa na stôl a chytil sliepku. Potom vybehol zo zámku smerom k fazuľovej byli.
Rýchlo zliezol dolu a dal sliepku mame. Odvtedy už netreli biedu, pretože keď potrebovali peniaze, povedali sliepke, aby zniesla zlaté vajce, ktoré potom predali v meste. Raz sa Janko rozhodol, že sa znova vyštverá po fazuľovej byli.
Liezol, liezol a keď sa dostal hore, rozbehol sa do obrovho zámku a počkal na neho.
Obor vtiahol nosom vzduch:
“Fuj, fuj! Človečina tu smrdí!” Ani tentoraz sa mu však nepodarilo nájsť Janka, a tak si sadol za stôl. Keď zjedol dvadsať rezňov a misisko ryžového nákypu veľkú ako rybník, zatlieskal.
“Prineste mi moje zlato!” sluhovia pritiahli vrecia plné zlatých mincí. Obor ich začal zratúvať, ale čím dlhšie rátal, tým viac mu klesala hlava a zatvárali sa mu oči. čoskoro tvrdo zaspal. Janko sa vykradol z úkrytu a pustil sa vnohy aj s vrecom zlata. Teraz boli Janko a jeho mama bohatí. No Janko musel stále myslieť na obrov zámok, a tak sa rozhodol, že ešte raz vyjde hore.
Ukryl sa na svojom zvyčajnom mieste a čakal, kým nepríde obor.
“Fuj, fuj! Človečina tu smrdí!” zreval obor a dôkladne prezrel celú komnatu. Janka ani teraz nenašiel, a tak si sadol za stôl. Po výdatnej večeri obor prikázal:
“Prineste mi moju čarovnú harfu!”
Sluhovia priniesli veľkú zlatú harfu a postavili ju na stôl pred obra. Prikázal jej:
“Harfa, hraj!”
Len čo to dopovedal, čarovná harfa začala hrač. Hrala tak krásne, že obrovi čoskoro začala klesať hlava. O chvíľu mu úplne klesla na stôl a obor začal ticho chrápať. Keď si bol Janko istý, že obor tvrdo spí, vykradol sa spoza nohy stoličky a vyštveral sa na stôl. Dal si čarovnú harfu pod pazuchu a práve sa chystal zliezť zo stola, keď harfa prehovorila:
“Pane! Pane!” kvílila. “Zobuď sa! Kradnú ma!”
Obra myklo, zobudil sa a nahnevane mrmlúc sa rozhliadal okolo seba. V poslednej chvíli zazrel Janka, ako vybieha z dverí s čarovnou harfou. Harfa neprestávala volať:
“Pomôž mi, pane! Pomôž mi!”
Obor sa vyrútil za Jankom a reval:
“Teraz ťa už vidím!” Janko utekal, čo mu sily stačili.
Uháňal z obrovho zámku cez záhrady až k vrcholku fazuľovej byle. Obor mu bol v pätách. Jeho ťažké kroky otriasali zem a ich zvuk pripomínal dunenie hromu. Čím väčšmi sa obor približoval, tým rýchlejšie bilo Jankovi srdce. Bol taký vyľakaný, že sa ani neodvážil obzrieť a keď dobehol k vrcholku fazuľovej byle. S úľavou si vydýchol. S čarovnou harfou, ktorú zvieral pevne pod pazuchou, začal liezť dolu byľou, ale obra mal stále v pätách – a poriadne rozzúreného.
“Teraz ťa dolapím!” kričal za ním.
Janko liezol a liezol, až napokon hlboko pod sebou uvidel mamu. Vyšla z domu, aby zistila, čo za hluk je to vonku a keď zbadala obra, ako lezie po byli za jej synom, od ľaku skríkla.
“Mama, prines sekeru!” zavolal Janko z plného hrdla.
“Rýchlo!”
Jankova mama sa rozbehla do kôlne, vzala sekeru a vrátila sa, práve keď Janko zoskočil na zem. Schytila čarovnú harfu a Janko začal rúbať do byle.
Buch, buch, buch!, rúbal a rúbal, keď sa nad ním zrazu zjavil velikánsky obrov tieň a jeho dunivé kroky bolo čoraz lepšie počuť. Buch, buch, buch! Sekerou sa zahryzával do byle, až kým ju napokon celkom nepreťal. Byľ sa zakolísala, naklonila sa a spadla. Obra odhodilo ďaleko ponad stromy a odvtedy už o ňom nikto viac nepočul. A Janko so svojou mamou dlho a šťastne žili vo svojom dome spolu s čarovnou sliepkou, vrecom zlata a čarovnou harfou.

Vierka

Mama dvoch detí, ktoré vyzerajú ako vystrihnuté z rozprávky: Lenočky (5) a Andrejka (4) a milujúca manželka svojho Miška :-). Jej deti najskôr s otvorenými ústočkami pozerajú na to, ako sa ich mame pod rukami menia veci na zlato a potom nelenia, opášu si zásterky a tvoria zlaté poklady (nielen) v kuchyni spolu s ňou. Zdroj pozitívnej energie, vždy usmiata a radosť rozdávajúca e-shop manažérka Vám bude prinášať zdravé receptíky pre malých aj veľkých papkáčov a rôzne tipy do domácnosti.

Prečítajte si tiež

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *