Vlk chodil po hore a nedajbože chytiť si dačo pod zub. Hlad ho moril, keď zrazu zazrel na vrchu barana. Celý naradovaný hybaj! bežal za ním. Keď bol už vlk blízko, zočil ho aj baran. Preľakol sa veľmi, lebo videl, že je zle Ujsť nemal kde, vlk bol pri ňom, nuž povedal mu ticho:
– Dobrý deň, pán vĺčko!
– Mne bude dobrý, ale tebe zlý. Hotuj sa, idem ťa zjesť! – odsekol vlk a len-len že sa už neoddal do barana.
>No čože sa dá robiť?< vzdychol si baran a rečie vlkovi:
- Dobre, keď ma zješ, nuž ma zješ. Choď ty len dolu pod vrch a ja vyjdem na vrch. Ty pod vrchom rozďavíš pysk, ja sa z vrchu rozoženiem a tebe rovno do pysku skočím.
Vlk pristal. Baran vybehol na vrch, rozbehol sa z neho a tak do vlka buchol, až vlkovi v krku chruplo a bolo po ňom. Od tých čias sa baran spokojne pásol.
Slovenská ľudová rozprávka.
