O tom, čo všetko musí vybaviť matka sotva týždňového bábätka hneď po pôrode, aby si splnila všetky svoje povinnosti voči štátnym inštitúciám, už písať nejdem. Písali o tom mnohí predo mnou a asi ešte aj budú, pretože zatiaľ som nepočula žiadny šum o tom, že by to naša vláda mala zmeniť. Bohužiaľ, musíme naďalej chodiť krátko po pôrode po všetkých úradoch, bez ohľadu na to, že sme slabé, unavené, náchylné na rôzne choroby, nehovoriac o našich bábätkách, ktoré to väčšinou musia absolvovať s nami, keďže ich kojíme. Skôr by som napísala dnes o tom, čo by zmeniť mohli inštitúcie vrámci solidárnosti voči svojim klientkám a tiež si dovolím povedať chlebodarkyniam, pretože svojimi odvodmi sme prispievali na ich platy.

Úradny, nemocnice, obchody – všade samé bariéry

Keďže sa priblížil deň, kedy mi skončila materská dovolenka a musela som ísť požiadať o rodičovský príspevok, vybrala som sa do mesta, aby som obehla všetky úrady, ktoré bolo treba. Popritom som ešte chcela absolvovať návštevu pediatričky, pretože sme boli objednaní na povinné očkovanie a tiež som chcela zaniesť do zdravotnej poisťovne ročné zúčtovanie poistného. Maminy, ktoré bývajú v Liptovskom Mikuláši, asi vedia, o čom budem písať, pretože určite túto tortúru tiež musia raz za čas absolvovať samé bez partnera, alebo kamarátky, tak ako som to musela obehať tentoraz všetko ja.

Najprv sme išli do sociálnej poisťovne, kde som sa rozhodla ísť s kočíkom, pretože aspoň jedna z výhod je, že nemá žiadne schodíky, takže kočík som mohla brať so sebou a mať voľné ruky pri okienku. Bohužiaľ, stavitelia, tak ako sa ešte viackrát dočítate, zabudli, alebo nemysleli na to, že my matky potrebujeme tie krídlové dvere aj otvárať a tak som sa musela trápiť s kočíkom a pritom otvoriť dvoje dverí. Našťastie sme to zvládli, aj vďaka ochote ľudí, ktorí mi tie dvere podržali.

Následne sme sa vybrali do Polikliniky na očkovanie. Z troch vchodov bol pre nás s kočíkom použiteľný len jeden, hlavný, pretože som nechcela ísť bez neho a cez ostatné by som s kočíkom neprešla, lebo sú všade samé schody bez výťahov, alebo plošín. Samozrejme, najprv nás čakali jedni vchodové dvere, ťažké, kovové, ktoré som ledva-ledva otvorila a pritom som musela balansovať aj s kočíkom. Našťastie, za vchodom bola plošina, takže kočík som dobre vmanévrovala dnu, ale ďalšie dvere nás čakali do výťahu (čo by som dala za to, keby tam boli výťahové dvere ako v chirurgickom pavilóne v Nemocnici, ktoré sa otvárajú a zatvárajú samé! ) Cesta od doktorky prebehla v rovnakom duchu. Jednu výhodu mal náš program s kočíkom v poliklinike ten, že som si mohla odbehnúť na WC a nemusela som nikoho otravovať, aby mi zatiaľ podržal malého :-)

Ďalšiu zastávku sme mali na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, kde som si už teda kočík nebrala, lebo už pred vchodom vidieť asi 5 schodíkov a žiadnu plošinu. Neriskovala som to teda! Takže hor sa malého vybrať z autosedačky, chúďatko, riadne už bol spotený, a na rukách sme si to namierili vybaviť rodičovský príspevok. Samozrejme, že o samootváracích vchodových a výťahových dverách môžeme naďalej len snívať. Vybavili sme si, čo sme museli, i keď držať dieťa na rukách a pritom z tašky vyberať papiere a podpisovať ich, nebola žiadna sranda!

Na záver sme si nechali poisťovňu Apollo. Tam sa takisto v žiadnom prípade nedostanete s kočíkom, sedia na druhom poschodí bez výťahu, takže zase malý von z autosedačky, na ruky a poďme do poisťovne. Našťastie tam bola aspoň stolička (na ÚPSVaR nič také nehrozilo, lebo tam bol pult a musela som všetko vybaviť po stojačky) a tak mi malý sedel na kolene a vypisovali sme, čo bolo treba.

Za tento jedeň deň som teda mala toho dosť, ale ešte sme boli v Kauflande na nákupe. Je to paradox, ale tieto hypermarkety asi najviac vyhovujú podmienkam na bezproblémové pohybovanie sa s deťmi. Autosedačku, vajíčko, som si pripevnila na košík a mala som skvele voľné ruky a mohla som si spraviť nákup.

Bohužiaľ, nie všetky obchody sa ale takto ku svojim zákazníkom vedia správať. Do obchodu, kde majú krásnu nálepku “Zákaz vstupu s kočíkom” ani nevojdem, pretože aj keby som bola bez neho, tak ma to uráža, akoby som bola nejaká škodná zver, ktorá im s tým kočíkom asi narobí nejakú obrovskú škodu. Na druhej strane, a tým im nechcem krivdiť, sú obchody, kde by som aj vošla s dieťaťom a možno by ma ani s tým kočíkom nevyhodili, ale ako tam mám vojsť, keď sú na poschodí? Takto som minule bola v jednom nemenovanom obchode s detským textilom, ale ak by som malého neniesla v šatke, ale mala by som kočík, veru by som tam neišla. Nečudujte sa, milé obchodníčky, že vám tam chodí málo mamičiek, ale naozaj nemáme inú možnosť.

Kde je tá doba, keď naše mamy nechávali nás aj s kočíkmi pred obchodmi a oni si išli smelo nakúpiť? Pred istým časom toto rozoberala moja mama so švagrinou, že nám nezávidí. Ona úplne v pohode nechala kočík so spiacim dieťatkom pod oknami paneláka a nikto sa nad tým nepohoršoval a dokonca sa ani nemusela báť, že by jej bábo zmizlo, alebo kočík minimálne niekto “vybielil”. Nás by dokonca za také niečo teraz mohol v prípade nejakého nešťastného okamihu ktosi kľudne udať za opustenie dieťaťa.

Čakanie na zmenu

Ako balzam na dušu mi padol jeden nákup v obchode v Ružomberku, keď som si musela ísť kúpiť oblečenie na pohreb. Bez problémov som mohla vojsť do butiku aj kočíkom a kým som si vyberala na seba niečo slušné, pani predavačka mi dokonca malého bavila a nosila na rukách! To bol úžasný prístup a môžu očakávať, že tam znovu prídem, keď sa tak skvelo správajú.

Čo dodať na záver? Ešte asi veľa vody pretečie dolu Váhom, kým sa aj v našich štátnych inštitúciách, bankách, poisťovniach, nemocniciach, obchodoch zobudia a spravia niečo v ústrety nám, matkám, ktoré sme trošku diskriminované týmito bariérami. A možno týmto článkom pár ľudí aj vyprovokujem a siahnu do svojich skrytých rezerv a ja pri ďalšej návšteve nejakej inštitúcie zbadám, že sa niečo zmenilo k lepšiemu. Verím, že sú ešte dobrí ľudia, ktorým záleží na každom z nás a matkách s malými deťmi zvlášť.