História Halloweenu siaha až k dávnovekým Keltom. Vtedy sa rok delil na dve obdobia – obdobie hojnosti a obdobie zimy a hladu. V novembri pre nich začínala doba temna, zásoby potraviny sa rýchlo míňali a ľudia v prvý novembrový deň uctievali svojho Boha Mŕtvych – Anwinna. Ľudia verili, že v tú noc sa domov vracali duše zomretých a vyhľadávali tak pomoc príbuzných, aby im pomohli prekročiť onú hranicu do Zeme Mŕtvych. Ľudia začali vyrábať svietidlá z vydlabanej repy, aby duchom posvietili na cestu. Sami sa prezliekali do starých handár a maľovali si tváre, aby sa sami uchránili pred zlými duchmi. Tej noci sa hovorilo Samhain.

V roku 43 nášho letopočtu dobyli keltské územia rímske vojská. Postupom času sa tieto dva národy začali prelínať a ku sviatku Samhainu sa začal sláviť i koniec úrody – dožinky. K ohňom a lampám pribudlo ovocie a obilie.

Počas ďalších asi 500 rokov sa ku stále väčšej moci dostávala katolícka cirkev. Pápež Bonifác IV. sa chcel zbaviť pohanských zvykov a vytvoril nový sviatok – sviatok Všetkých Svätých. Ale ľudia to vyriešili tak, že slávili oba sviatky. V 16. storočí už boli sviatky prepojené tak, že sa slávil len jeden – All Hallows´ Day, alebo Deň všetkých blahoslavených. Predvečer tohto sviatku sa volal All Hallows´ Evening, slangovo povedané len Halloween.

V Amerike v tej dobe žilo veľa prisťahovalcov, väčšina protestantov. A pretože Halloween bol v podstate sviatok katolíckym, prisťahovalci začali oslavovať len začiatok jesene. Na jeseň 19. storočia sa do Ameriky dostali milióny európskych prisťahovalcov, medzi nimi niekoľko stotisíc Írov, ktorí so sebou priniesli ií svoje katolícke zvyky. Na Halloween začali robiť svietidlá z tekvice namiesto z tradičnej repy a sviatok sa rýchlo „ujal“.

V dnešnej dobe si ľudia zdobia domy, vyrábajú tekvicové svietidlá a pečú tekvicové koláče. Deti sa tešia, ako sa prezlečú za strašidlá a budú chodiť od domu do domu s krátkou vetou – trick or treat (trik alebo dobrotu). V prípade, že majiteľ domu povie trik, vám strašidlá musia niečo predviesť, napr. stoj na hlave a pod. Dotyčný majiteľ domu ich väčšinou tiež obdaruje sladkosťami a ovocím. I keď úprimne povedané, dnes sú strašidlá niekedy veľmi náročné a často krát vyžadujú odmenu i peňažnú.

Sviatok všetkých svätých (1. november)
Tento sviatok je zasvätený pamiatke všetkých svätých, teda i tým, ktorí sa neslávia samostatne. Pápež dal roku 731 v Ríme v chráme sv. Petra zriadiť kaplnku ku cti a chvále všetkých svätých apoštolov, mučeníkov a spravodlivých a nariadil, aby na deň 1. novembra bola slávená slávnosť všetkých svätých a aby veriaci na konci cirkevného roku si na všetkých zaspomínali.

Tiež sa verilo, že cez dušičkovú polnoc majú duchovia bohoslužbu. Podľa ľudovej viery vraj v predvečer sviatku “dušičiek” vystupujú duše mŕtvych na jednu noc z očistca, kde v plameňoch pykali za svoje hriechy. Hovorilo sa, že pokiaľ na dušičky prší, že duše mŕtvych oplakávajú svoje hriechy.

Pamiatka všetkých verných duší v očistci alebo dušičky (2. november)
Je to deň venovaný pamiatke duší v očistci alebo dušičiek. Táto pamiatka sa zakladá už v cite ľudského srdca, ktoré chová lásku a vďačnosť i k zomretým. Podľa toho môžeme dušiam v očistci cez svätú omšu modlitbou alebo inými dobrými skutkami prospieť, aby im boli tresty odpustené alebo zmiernené.

Od roku 998 sa konajú sviatky zosnulých 2. novembra. Dedinské i mestské cintoríny boli v minulosti v katolíckych oblastiach doslova naplnené kovanými železnými krížmi so stredovou schránkou i bez nej. Tieto kríže predstavujú jeden z najvýznamnejších prejavov ľudového remeselného umenia. V niektorých obciach sa pieklo i zvláštne pečivo, nazývané „dušičky“ pre žobrákov, pocestných a vôbec chudobný ľud.

Zvyky, obyčaje a oslavy sú si dosť podobné. Príprava naň začína už niekoľko dní vopred, asi v polovici októbra, ale nemá nič spoločné s Halloweenom v severnej Amerike.
V Mexiku je tento sviatok jedným z najdôležitejších, trvá od 31.10. do 2.11. V r. 2003 sa dostal i na listinu UNESCO (Skvosty nemateriálneho dedičstva ľudstva). Vzťah Mexičanov ku smrti nie je tabuizovaný, ako to poznáme v západných kultúrach. Smrť je prirodzenou časťou kolobehu života.
Podľa pôvodnej staromexickej viery sa zosnulí raz do roka ku koncu žatvy vracajú na Zem, aby sa stretli so svojimi blízkymi, zabavili sa a spoločné ďakovali za úrodu. Keďže sa španielskym misionárom nepodarilo tento zvyk zakázať, zlúčili ho s kresťanským Sviatkom všetkých svätých a Dušičiek.
Začína veselá oslava, bohatá na farby a vyjadrujúca úctu k zosnulým. Ulice sú vyzdobené kvetmi, vo výkladoch obchodov stoja vyzdobene kostry “Calaveras” a lebky, vytvorené z “pappmache”, zmesi predovšetkým papiera a lepidla, ďalej zo sadry, cukru alebo čokolády. Všade vejú zástavy s lebkami. Cukrárne na objednávku modelujú čokoládové lebky s menom zosnulého na čele. Ďalšou obľúbenou pochúťkou je Pan de Muerto, tzv chlieb mŕtvych.

Ofrendas sú tradičné oltáre zosnulých, ktoré sú postavené nielen v príbytkoch Mexičanov, ale i na uliciach a sú centrom oslavy. Je na nich naukladané jedlo, nápoje, kvety a osobné predmety zosnulého, ktorý sa má pri oltári posilniť po dlhej ceste zo záhrobia. Vystavené sú i fotky ako spomienka na spoločné časy.

Vo vchodových dverách domov visia lampáše, kvetmi sa vyznačuje cesta od domu ku cintorínu. Používa sa farba oranžová a žltá. Mexičania veria, že práve tieto zosnulí najlepšie rozoznajú.
Farebne sú vyzdobené i cintoríny. Prvú noc sa očakáva príchod zosnulých deti Angelitos, druhú noc prichádzajú duše dospelých. Konečná oslava je priamo na cintorínoch.
Oslavuje sa pitím, jedením, muzikou a tancom. Ľudia prinášajú drobné dary a podáva sa obľúbené jedlo a napoj zosnulého. A o polnoci sa duše vracajú späť do záhrobia.

Spracované podľa wikipedie a časopisu Kitz, Nr 6, okt-nov.2008

Dosť nepríjemné bolo, keď mal pohreb a museli sme čakať hodinu a pol na farára, pretože podľa jeho slov zabudol na to, že má byť pohreb. Teraz s odstupom času, ako to píšem, ma napadlo, že možno to malo byť aj prvé znamenie, že otec tu ostal s nami. Prišiel sa tiež aj rozlúčiť, v dome v ktorom sme bývali, zhasli všetky svetlá a iba v obývačke, kde sme práve sedeli, ostalo tlmené svetlo a televízor len tlmene išiel. Trvalo to nejakú minútu.

Krátko nato boli Vianoce a ako to už býva zvykom, každý rok sme dávali na stôl o jeden tanier naviac pre prípad že by došla nejaká návšteva. No my sme ten rok tento tanier zabudli pripraviť. Po Štedrej večeri som šla do svojej izby a krátko nato niekto búchal na okno. Ale vonku nebolo nikoho, a pravdepodobne tam ani nikto nebol, bol to zasnežený večer, tak by sme videli stopy v snehu. Ibaže žiadne neboli. Bolo to určite znamenie, že sme zabudli na ten tanier.

Potom bol asi pol roka pokoj, až som raz spala s mamou v izbe a v noci som sa prebudila na vrzgot otcovej skrine. Keď som sa tam pozrela, videla som biely tieň bežať k oknu, pri ktorom sa rozplynul.
V jeden večer som bola sama v izbe, snažila som sa zaspať a začalo mi tak divne hučať v hlave, no ja som vedela, že to sú sily môjho otca, pretože toto hučanie som mávala už dlhšie predtým, bola som už zvyknutá. Chcela som sa pozrieť na hodinky v mobile, a čo som tam videla?… Keď s telefónom nič nerobíte, iba ho rozsvietite, máte tam nejaké logo a hodinky… no ja som tam mala správu od otca – citujem… „Soni, existuje aj posmrtný život, ktorý je pekný a je v ňom veľa dobrých ľudí, no ja tam ešte nepatrím“… po prečítaní som chcela isť zobudiť mamu do vedľajšej izby, ale nejaké sily mi nedovolili postaviť sa z postele a ani pohnúť sa na nej. Keď to ustúpilo, znova som sa pokúsila vstať, ale zase to nešlo. Chcela som isť ukázať tú správu mame. Na tretí pokus som vzala telefón, správa bola tam, no keď som sa postavila, správa zmizla.

Pravidelne každý deň u nás zvonil zvonček, ale nikto nebol vonku. Po pol roku vyzváňania sme zvonček vymenili, už nezvonil, ale začala sa tlačiareň sama od seba zapínať a vypínať. Jednu noc sa otvorili a zavreli balkónové dvere tiež samé. Druh chodí na týždňovky, tak som s tromi deťmi väčšinou sama doma, ale dva večere po sebe mi moje 5 ročné dieťa povedalo, že na chodbe stojí nejaký ujo. Syn bol úplne kľudný, ale ja som vedela, kto tam stojí a toto ma primälo k tomu, že som o všetkom povedať aj druhovi. Neveril mi ani slovo, až raz uvidel to iste čo syn. Druh bol vystrašený.

Začala som každý večer páliť doma sviečku za otca a zvykla som sa zaňho pomodliť. Urobila som tiež rozhodnutie, aj keď nie tak ako som si to celkom priala, ale otec mi chcel asi povedať že to má byť tak, pretože odvtedy tieto čudesné veci prestali, tlačiareň sa ešte zapína, ale už len málokedy, a ja pritom vždy otca iba pozdravím pretože viem že nás došiel pozrieť. Aj keď mám z toho veľký strach, viem, že otec mi zle nechce a keď tak sa mi snaží iba ukázať cestu ďalej.
Tento príbeh je síce zvláštny, ale je skutočný a píšem ho, aby som raz vedela deťom ukázať, že ich dedko je stále s nimi a má ich rád.

Aktuálne v tomto období sú ešte domy a záhradky vyzdobené tekvicami, strašidlami, kostlivcami, náhrobnými kameňmi, … ide o pozostatok Halloweenu. V ten deň v uliciach stretnete ľudí v maskách, kostýmoch, deti tak chodia do školy. Dokonca školy majú v ten deň skrátené vyučovanie, aby všetci poriadne oslávili tento sviatok. Rovno zo školy deti „vymetajú“ obchody, reštaurácie, kaderníctva, … kde pre ne majú nachystané cukríky a dospelí robia najprv sprievod deťom a potom hor sa na párty v strašidelnom duchu.

Po Halloweene nasleduje Deň vďakyvzdania a do okien domov pribudnú obrázky moriakov a novousadlíkov v krojoch, na dverách vence s jesennou tématikou.

Potom nasledujú Vianoce – pri tejto príležitosti prepuká absolútne zdobiace šialenstvo, sú ľudia, ktorí si dokonca platia firmy, ktoré im prídu vyzdobiť dom, či záhradu, prípadne im prenajmú nafukovacieho Santa Clausa, či svetielkujúcich sobov v životnej veľkosti. V mnohých prípadoch by Slovákovi zostal rozum stáť nad tým, čo všetko sú schopní ľudia vtesnať do malej záhradky. Mojím veľkým favoritom bol dom so záhradkou 2×2 metre v ktorej boli 2 asi metrové svetielkujúce soby, veľká nafukovacia guľa so Santa Clausom uprostred a fúkajúcim „snehom“ vo vnútri, kvantum malých snehuliakov, červeno-bielych „paličiek“, vločiek, vojačikov, … Tomu všetkému velil asi 60 cm Mickey Mouse na snowboarde, ktorý bol vyložený na murovanej soche svätého Antona. Nevidieť to, neuverím .

Po Vianociach sa začína všetko srdiečkovať v duchu Valentína. Aj reklamy v televízore bežia väčšinou tie isté, pretože „lásku najlepšie vyjadrí Jared“ (klenotníctvo) .

Po Valentínovi môžete v okne zahliadnuť vlajky, Lincolna, Washingtona, či Obamu – blíži sa President’s Day.
Túto výzdobu nahradia zelené štvorlístky a ryšaví škriatkovia. Je tu deň svätého Patrika.

Nasledujú vajíčka a zajačikovia. Ale nie trochu, veľa, sme predsa v megalomanskom meste a ide Veľká noc. Aj keď musím povedať, že kraslice tam chýbajú. A ani šibačov nevidno .

Leto patrí vlajkám a národnému cíteniu, pretože sviatky ako Memorial Day, Deň nezávislosti, Labor Day či Columbus Day si to priam vyžadujú. Mňa zo začiatku priam až zarážali americké vlajky, ktoré majú ľudia v oknách, na dverách, pred domami. A nehovorím len o vlajočkách 10×15 cm, ale o veľkých zástavách na stožiaroch pred rodinnými domami. Niektorí nadšenci, teda vlastenci, majú dokonca autá upravené o držiaky na vlajky. U nás by sme sa tomu čudovali, prípadne zisťovali, ako skončil futbal, či hokej, keď sa zjaví toľké vlastenectvo. Ja som si najprv myslela, že to v televízii vo filmoch nafukujú a ide len o televízny gýč, ale realita bola vážne taká. Dokonca majitelia áut majú na svojich tátošoch nalepené samolepky, že podporujú armádu, že majú niekoho v armáde, a samozrejme nesmie chýbať „God bless America“.

Výhoda sviatkov pre bežného občana a samozrejme turistu je to, že v čase sviatkov sú vo väčšine obchodov mimoriadne výpredaje. Áno, čítate správne, obchody sú otvorené stále. Jediný deň v roku, kedy sú zatvorené je 25.12. Teda, zle som sa vyjadrila, môže sa Vám stať – ako mne, po hodinovom cestovaní v metre, že aj v pre vás bežný pracovný deň natrafíte na väčšie množstvo zatvorených obchodov. A čo to znamená? Že je práve židovský sviatok a majiteľ obchodu (siete obchodov) je Žid.
Takže aj krajina neobmedzených možností má svoje obmedzenia o ktorých doma ani netušíme.

Autorka: silviamb

Na cintoríne sme sa vybrali priamo k hrobu, kde odpočívala svojim večným spánkom naša stará mama. Vtedy začali deti javiť známky nervozity, vybrali sme ich z kočíkov a postavili sme ich k hrobu, aby pozerali, ako ideme páliť sviečky. Deťom sa to ale vôbec nepáčilo, vyslovene sa ťahali od hrobu preč. Nerozumeli sme tomu, však deti boli vyspaté, nikto cudzí tam nebol, nemal tam byť aký rušivý element. Deti, všetky tri, boli nervózne, začali plakať, nechceli sa dať vôbec utíšiť. Pamätám si, ako Samka držal môj muž na rukách a stál obďaleč na lúke, kým sme aspoň my zapálili sviečky a chvíľu postáli pri hrobe.

Nezdržiavali sme sa teda ani o minútu dlhšie a radšej sme išli naspäť domov, kým by deti nespustili hysterický plač. Cestou domov sme deti ledva v kočíkoch udržali, stále sa ťahali na ruky. Akoby sa báli zostať nechránené, potrebovali, aby ich dakto ochraňoval. Akonáhle sme ale vstúpili domov, deti boli ako vymenené – znovu sa usmievali, pekne sa hrali a vôbec nedali najavo, že pred chvíľou boli uplakaní a nervózni.

Aj by som na túto udalosť zabudla, kým mi o pár dní moja mama nevolala a nerozpovedala mi príbeh, ako ocinova kolegyňa tiež išla s malým dieťaťom na cintorín a keď odtiaľ odchádzali, dieťa plakalo a plakalo a nedalo sa tiež ničím upokojiť. Až s ním museli ísť k ľudovej liečiteľka, ktorá mu musela pomôcť zbaviť sa ho negatívnych síl, ktoré naň sadli. Ten, kto verí v duchovné sily, ten tomuto bude určite rozumieť, ale kedysi za čias Keltov sa verilo, že v predvečer Dňa všechsvätých vystupujú duše mŕtvych na jednu noc z očistca, kde v plameňoch pykajú za svoje hriechy. Vtedy sú plné cintoríny ľudí a duše mŕtvych sadajú na slabých a zraniteľných. Medzi nich patria aj deti, ktoré by hlavne v tieto dni nemali chodiť na cintoríny, hlavne potme, pretože takéto zblúdilé duše si hľadajú práve medzi takýmito “obeťami” a tie potom mávajú takéto a aj horšie stavy.

Nikdy by som si nepomyslela, že aj ja budem mať s takýmito silami zlú skúsenosť, pretože som sa na cintorínoch nikdy nebála – moja mama mi vravievala “Boj sa živých, nie mŕtvych”, ale táto udalosť, ktorá sa stala viacerým deťom nezávisle od seba a nemali sa ako “dohodnúť” na rovnakých symptómoch, ma presvedčila, že už radšej s malým dieťaťom potme na cintorín nebudem chodiť.

Anglicko
Tradície a využitie tekvíc v Británii počas Halloweenu sú len na začiatku, ale dostáva sa im stále väčšej publicity každým rokom. Dodržiavajú rovnaké línie ako v USA, ale v oveľa menšom meradle. Majú už tradíciu „trick or treat“ a supermarkety predávajú malé tekvičky na vyrezávanie s dlátkami a šablónami v cene. Niektoré krčmy a reštaurácie organizujú Halloween párty. Nemajú tu ale masívne tekvicové festivaly alebo veľtrhy, aké môžete vidieť v USA alebo Kanade.

Austrália
V Austrálii je tekvica súčasťou hlavných jedál, zriedkavo ako dezert. Najobľúbenejší spôsob prípravy je pečenie. Na kocky nakrájaná olúpaná tekvica sa spolu so zemiakmi a mrkvou pečie s jahňacím či hovädzím mäsom. Je to tá najväčšia pochúťka, akú si viete predstaviť.

Belgicko
V Belgicku využívajú tekvicu skôr na dekoratívne účely. V mestách Kasterlee a Duisburg sa každoročne uskutočňujú súťaže v dopestovaní najväčšej a najťažšej tekvice, alebo čo najbizardnejších tvarov (najviac využívajú na tieto účely druh Atlantický gigant). Tradícia osláv Halloweenu tu nie je príliš rozšírená. V posledných rokoch vidieť, že niektorí ľudia zdobia tekvice v tomto období (inšpirovaní oslavami v írskych krčmách), ale nie je to až tak rozšírené ako v USA.

Čína
Tekvicu používajú takmer výlučne len v južných oblastiach. V Kantone sa z nej pripravujú polievky a tzv. congee pokrmy. Semiačka tekvíc pečú na chrúmanie. V provincii Šandong je fabrika, kde sa vyrába tekvicová múka, ktorú vyvážajú do Japonska. Pre väčšinu čínskych receptov slúži tekvica ako zelenina. Existujú aj recepty na dezerty, ale nie je ich príliš veľa. A, samozrejme, ako každý pokrm v čínskej kuchyni, slúži aj na medicínske účely – na úľavu pri bolestiach a na detoxikáciu.

Holandsko
V Holandsku nemajú žiadne tradície s tekvicami a neoslavujú Halloween.

Mexiko
V Mexiku majú trochu iný druh tekvice, ako sme zvyknutí. Pestujú rôzne druhy tekvíc a kvet cukiet sa veľa používa v kuchyni. Halloween “oslavujú” väčšinou deti, ktoré sa obliekajú do kostýmov z hypermarketov a prosia o peniaze v „Zócalo“.

Nemecko
Pestovanie tekvice má dlhú no čoraz viac upadajúcu tradíciu. Tradične sa tekvica používala na prípravu polievky, alebo sa nakladala v octe, cukre, či škorici. Spolu s kalerábom bola hlavným pokrmom ľudí v období hladu.
Dnes, podobne ako v Bulharsku, je tekvica populárna téma na trhoch, výstavách, rôznych súťažiach. Malé zábavné tvary tekvíc sa používajú na dekoratívne účely: Koncom septembra a začiatkom októbra sa ukladajú tekvice na riad alebo do košov spoločne s kukuričnými kláskami, jesenným ovocím a obilím.

Poľsko
Tekvica sa tu bežne nepestuje, ale môžete ju občas kúpiť na trhovisku. Semená, ktoré sa tu predávajú, sú na dopestovanie stredne veľkej tekvice. Ich použitie je hlavne do polievok a veľa ľudí nikdy nejedlo koláče a torty vyrobené z tekvice. Semienka sa tu vyjedajú ako pochúťka.
Nemajú tu sviatok Halloween, pretože 1. novembra je tu veľký sviatok Všetkých svätých. Veľa ľudí vie, čo sa deje na Halloween v štátoch, ale vôbec ho tu neoslavujú.

Švajčiarsko
Tekvicu používajú na pečenie koláčov, polievok a šalátov, no najzaujímavejším produktom sú tekvicové halušky “gnocchi” – nastrúhaná tekvica zmiešaná s múkou a uvarená vo vode. Majú tiež čokoládu s tekvicovými semenami a na severe Švajčiarska majú rôzne mäsové výrobky so semenami tekvíc.Tiež robievajú šaláty s olejom z tekvicových semien. Rovnako ako v USA aj tu vyrezávajú tekvice na Halloween a do stredu vkladajú malú sviečku.

Podľa legendy bol Sankt Martin (Martin z Tours) vojakom, ktorý v jeden obzvlášť chladný zimný večer preťal mečom vlastný vojenský plášť a podelil sa oň s mrznúcim polonahým žobrákom. Možno sa práve po tomto čine, keď sa mu nasledujúcu noc vo sne zjavil Ježiš, odetý do darovanej polovice plášťa, rozhodol skoncovať s kariérou vojaka a pomáhať chudobným v službách Božích. Stal sa z neho biskup a neskôr bol vyhlásený za svätého.
Podľa regiónov sa v tento večer konajú rôzne zvyky. Celá perepúť sa vyberie spoločne do chladných a tmy ponorených ulíc mesta či dediny. Deti si nesú rozsvietené lampióny a spievajú spolu s rodičmi už spomínané piesne. Niekde sa chodí od domu k domu a deti si vyspievajú sladkosti, pečivo či ovocie. V mestách sa väčšinou skupina vyberie k nejakému blízkemu parku. My sme sa so synom zúčastnili už dvoch takýchto sprievodov. Prvýkrat bola v parku postavená obrovská vatra, druhýkrat boli na celej lúke rozložené a v stromoch povešané desiatky kahancov. A spievali sme.

Niekde sa pripravujú i scénky s delením plášťa, inde (ako napríklad u nás) sa rozdávajú perníky v tvare husi. “Jedenie husi” je typické pre tento deň, ale existuje niekoľko legiend, ktoré ozrejmujú pôvod spomínaného zvyku. Jedna z nich hovorí, že keď mal byť Martin vymenovaný za biskupa, necítil sa byť hodným preukázanej pocty, a tak sa schoval do stajne s husami. Tie, vyľakané nečakaným návštevníkom, spustili také hlasné gáganie, že bol nakoniec prezradený a musel prevziať úrad biskupa.

No a na koniec večera sa rodičia môžu zahriať vareným vínkom, deti detským punčom a potom väčšinou už riadne uzimení odchádzaju spoločne domov a zo všetkých strán ešte dlho počuť štebotavé hlásky detí, ktoré si naďalej pospevujú :”Laterne, Laterne, Sonne, Mond und Sterne…”

Medzi najznámejší patrí zvyk vypúšťania lampiónov v mestečku Pingxi, ktorý je čiastočne založený na legende. Podľa nej vraj lampióny prvýkrát použil čínsky vojenský stratég Zhu Geliang (220 – 280). Aby zmiatol nepriateľských astrológov, vypustil lampióny na oblohu. Postupom času sa stali lampióny akýmsi sprostredkovateľom pre vyjadrenie prianí bohom.
Podľa ďalšej legendy prepadávali usadlíkov banditi. Vždy, keď hrozil ich útok, ženy, deti a starci sa ukryli v horách. Akonáhle pominulo nebezpečenstvo, muži, ktorí zostali, aby strážili domovy, vypustili lampióny signalizujúc, že nebezpečie je zažehnané a že už sa môžu vrátiť späť domov.
Výroba lampiónov bola vždy záležitosť celej rodiny. Rámy lampiónov sa zhotovovali z bambusov, plášť bol z ľahkého papiera. Lampióny bývali vysoké až niekoľko metrov.

Na rozdiel od dnešných lampiónov, ako poznáme aj u nás, boli lampióny v Pingxi na vrchu uzavreté, aby neunikal horúci vzduch. Do spodnej drôtenej časti lampióna sa vložil zväzok rituálnych papierových peňazí, namočených do zmesi petroleja a zeleninového oleja a tento sa zapálil. Princíp bol podobný ako u teplovzdušných balónov. Vzduch vo vnútri sa zahrial, získal menšiu hustotu než vzduch okolo a lampión stúpal dohora. Bohužiaľ zatúlané lampióny predstavovali veľmi veľké nebezpečenstvo vzniku požiaru.

Jack bol lakomý kováč, ktorý mal toho viac na rováši. Okrem iného rád a často hľadel na dno pohárika. Jedného dňa sedel opäť v krčme, kde si po neho prišiel čert. Jackove dni boli zrátané, lenže kováčovi sa s čertom nežiadalo ísť a tak ho prekabátil. Požiadal ho o splnenie posledného želania. Žiadal, aby mu čert zaplatil krčah piva. Čertovi ani len na um neprišlo, že je to pasca, a tak nelenil a sám sa premenil na dukát. Jack peniaz rýchlo schmatol a vložil do peňaženky, kde mal schovaný malý svätý krížik. Takto čert nemohol zmeniť svoju podobu na pôvodnú a zostal by naveky uväznený v peňaženke. Musel preto Jackovi prisľúbiť, že ho najbližších desať rokov nechá na pokoji, aby tým získal späť stratenú slobodu.

Presne o desať rokov sa však čert vrátil, presvedčený, že tentokrát kováča zoberie so sebou do pekla. Lenže prešibaný Jack si i teraz poradil. Opäť požiadal čerta o drobnosť. Chcel si ešte naposledy zajesť jabĺčka z jablone. A keď sa čert vyšplhal na strom, rýchlo do jeho kôry nožíkom vyrezal kríž. Takto posol pekelný nemohol zliezť a musel Jackovi odprisahať, že mu už naveky dá pokoj.

Prešlo niekoľko rokov, Jack zostarol a nakoniec zomrel. Pred nebeskou bránou ho za jeho činy odmietli vpustiť dnu a poslali ho do pekla. Opäť stretol čerta, ale keďže mu tento na svoju česť musel prisľúbiť, že ho nechá na pokoji, nemohol ho teda vpustiť dnu.
Jack začal hlasno bedákať, nevediac, kam sa pobrať. Bál sa tmy a vedel, že jeho duša bude naveky musieť blúdiť chladivou temnotou.
Uľútostilo sa čertovi kováča, a tak mu daroval uhlík z pahreby pekelnej, čo mu mal večne svietiť tmou. Jack si vydlabal z tekvice lampáš a uložil uhlík dnu. A odvtedy sa s rozžiarenou tekvicou túla nocou.