No to všetko bolo pre mňa nové a nepoznané. Nebolo to strašné pre Emmu ale pre mňa! Môj drobec sa vo škôlke zabýval. Ráno vstáva s nadšením a chodí tam naozaj rada. Je tam šťastná. Je o ňu postarané a je v dobrých rukách….Má nových kamarátov a spieva mi nové pesničky…
No len čo mi ráno posiela pusu cez sklenené dvere, trhá mi to srdce. Tá prázdnota, ktorú v sebe cítim…To ticho v našom byte…..Zrazu neviem, čo mám s toľkým voľným časom robiť. Je mi smutno, tak strašne smutno…

V jednom kuse pozerám na telefón. Pripadám si ako puberťáčka, ktorá čaká na zamilovanú správu…No ak zazvoní, stalo sa niečo zle! Nechcem aby zazvonil, ale neviem sa od neho pohnúť. Čo ak náhodou! A ja ho nesmiem nepočuť!
Čo asi teraz robí? Či sa zasa hrá s Viktorom? Alebo s Ameli a bábikami? Ktovie koľko toho zjedla na obed? Spinká ešte alebo sa už s ostatnými blázni na dvore? Otázky ktoré na “trápia” každý deň. Otázky, na ktoré dostávam odpoveď až o štvrtej poobede!
Dni sú zrazu také dlhé! Neviem sa na nič poriadne sústrediť a robím viac chýb ako zvyčajne. Akoby môj deň začínal o štvrtej poobede, keď je Emma pri mne.
Keď ku mne pribehne a ja po celom tom dlhom dni cítim jej malé telíčko silno privinuté ku mne, zahreje ma pri srdci. Vychutnávam si toto objatie každý deň. A len čo otvorí ústočká a začne mi rozprávať čo zažila, okamžite zabúdam na moje starosti.
Niekedy si myslím, že sú moje pocity totálne prehnane a nafúknuté. No nie je to po skoro troch rokoch materskej, kde som 24 hodín strávila s mojou malou tak trocha “normálne”? Viem, že sú rodiny, kde mamička musí do práce a bábo možno už po prvých narodeninách do škôlky. Nikoho tým nechcem odsudzovať, práve naopak svojim spôsobom obdivujem. A myslím, že mamičky ktoré nechajú ročné dieťa vo škôlke ale tiež tie ktoré tam majú trojročné dieťatko, majú pravdepodobne iné dôvody….ale možno rovnaké pocity. A tiež si myslím, že aj my mamy potrebujeme nejaký čas aby sme si na škôlku zvykli. Tá hrdosť a radosť z našich detí však v minúte zrušia všetky negatívne myšlienky. A všetci čo už majú škôlkarske začiatky za sebou to prežili a stopercentne vedia, že raz sa nám podarí tú prázdnotu vyplniť.
A vraj si raz tie hodiny bez detského švitorenia budeme užívať, aj keď sa nám to teraz zdá nemožné….
Ja sa snažím tú Emminu eufóriu a zvedavosť a radosť prebrať. Vžívam sa do jej pocitov, veľa sa s ňou rozprávam a viem, že jej škôlka dá niečo čo jej ja dať nemôžem. Naučila som ju jesť vidličkou a cikať do záchoda, ale nemôžem ju naučiť tomu “sociálnemu” cíteniu, ktoré jej poskytne škôlka.

Zrazu sme nanovo objavili víkendy. A tak sme nemuseli zanevrieť na pyžamové raňajky a bláznenie sa v posteli. Napriek všetkému si užívame každučký deň. A ja pozorujem ako sa môj drobec zdokonaľuje v reči a ako objavuje samu seba. Medzitým uzatvára kamarátstva a učí sa obhajovať svoje záujmy. Je šťastná a keď je Emma šťastná, tak je cely môj svet v poriadku…….

 So zmiešanými pocitmi v nedeľu večer balím náhradné veci a prezúvky do vrecúška. Nalejem si pohár vína a zamýšľam sa nad tým, že moje bábätko ide do škôlky. Bože môj! ako tie roky utiekli. Ešte nedávno to bol malý uzlíček kompletne závislý na mojej prítomnosti a pred hodinou ten môj uzlíček so mnou diskutoval o tom, že do škôlky sa obliekajú tie modré šatky a nie červené… Uvedomujem si, že odkedy začala chodiť, začala vlastne aj sama rozhodovať. Začala byť sebestačnejšia, samostatnejšia, hrdá na svoje “úspechy”…A aká hrdá som ja!? Každý deň – dokonca niekoľko krát do dňa!
 No a zajtra ideme do škôlky. Je koniec našim ranným pyžamovým rituálom, je koniec raňajkám v posteli, už si nemôžme celý deň robit čo nám práve napadne. Už máme povinnosti a zodpovednosť. Musíme dodržiavať ďalšie pravidlá a naučiť sa prispôsobovať. To vsštko je určite úplne dôležité, ale ako mám ja zvládnuť deň bez mojej dcérky?

Veľa som toho nenaspala a ráno som nebola plná nadšenia a radosti. No ako zodpovedná mama som sa premohla a s usmevom na tvári zobudila môjho drobca.
Prvé dva týždne sme strávili v škôlke spolu. Detská zvedavosť a množstvo detí a nových hračiek zvíťazili nad našou “pupočnou šnúrou”. Bez problémov sme to obe zvladli. Dva týždne, kde sme zo dňa na deň pridávali pol hodinku spoločného hrania, kde som mala možnosť pozorovať prácu vychovávateliek, kde som sa naučila ako prebieha deň v škôlke, kde som videla ako si moja dcéra hľada nových priateľov. A kde mi zvieralo srdce keď som cez okno pozorovala ako sa moja malá po páde nechá od (pre mňa skoro cudzej ženskej) hladkať a tíšiť. Žeby to bola žiarlivosť? Ale nie! Veď mne vôbec nevadí, že celé poobedie počúvam “Brita sem a Brita tam a Brita urobila to a ono”. A že Brita nejako prebrala moju úlohu a robí Emme spoločnosť keď jej je smutno a smeje sa spolu s ňou. Nie ja nežiarlim! Práve naopak! Som rada, že vďaka Brite je moja škôlkarka zabraná do hrania a nesedí uplakaná v kúte.

Keď som naposledy sedela pred tou horou z listov, zaprisahávala som samu seba, že si toto predsavzatie nedám. A tak si pohodlne sadám so šálkou kávy a rozmýšľam nad tým, či sa so zmyslom pre poriadok človek musí  narodiť, alebo sa dá naučiť.

Existujú dva poriadkové typy

Typ číslo 1 vlastní rýchloviazače a presne vie, kde sú odložené podklady pre banku, účtovníčku a kde sa nachádzajú rodné listy celej rodiny. Kľúče si pravidelne odkladá na to isté miesto a v kancelárii má vždy dostatok zastrúhaných ceruziek.
Typ 2 hľadá zakaždým kartičku poistenca, každé ráno kľúče a každý obed niečo, čo píše.

Samozrejme že existujú isté stupne. Ale zmiešané typy skoro nepoznám.

No poznám pár duší, ktoré to podobne ako ja skúšajú. Už v základnej škole som obdivovala spolužiakov, ktorým robenie okrajov v zošitoch a obaľovanie knižiek robilo radosť. Po skončení hodiny pekne uložiť do aktovky a vytiahnuť podľa farby evidované potreby pre ďalší predmet. Hee??? Chcela som byť ako oni, zelenela som od závisti…

Pri pokuse z negatívneho urobiť pozitívne sa má počúvať obľúbená hudba. Žiaľ- odvtedy už nemám obľúbenú hudbu. Nie, nie poriadkumilovnosť sa nedá naučiť, s tým sa treba narodiť. Alebo zdediť?
Kamarátka nedávno nabehla s teóriou o generačnej výmene: Neporiadna matka vychová poriadne dieťa a poriadkumilovná mamička naopak- neporiadne dieťa. Táto teória má nejakú svoju logiku: keď jedna mamina radšej vyberie zo skrine svojmu miláčikovi tie správne farebne ladiace ponožky, ako nedopustila zosmiešnenie jej dieťaťa – prečo by sa potomok mal namáhať a učiť sa ukladať a triediť??? A naopak skôr než sa spolužiaci vysmejú, pretože mama neovláda kúzlo triedenia, premyslí si dcérenka vlastný ponožkový systém.

Hmm, hmm.  Ďalej hľadám odpovede. Je možné, že my neporiadnici ani nič nechceme zmeniť? Nakoniec nie je to oveľa pohodlnejšie – veci jednoducho nechať ležať? A až také strašné následky ten chaos nespôsobí. Pretože neporiadnosť má svoje hranice. Aj keď si to matky, keď vstúpia do izby svojich nasledovníkov nevedia predstaviť a pýtajú sa, ako to len ich chaotické dieťa v tom veľkom svete prežije. Skutočnosť je, že aj ten veľký neporiadnik sa každé ráno dostane pod sprchu, aj keď nepravidelne, aj uprace svoj byt a nakoniec aj keď na poslednú chvíľu – stihne podať daňové priznanie. Málokedy niečo beží podľa plánu a všetko potrebuje nejako viac času, ale ten správny partner môže pomôcť ten každodenný časový sklz minimalizovať. U mňa to vyzerá dvakrát do týždňa takto; Lov za stratenými kľúčmi sa ťahá už pridlho a bez úspechu, príchod autobusu sa nebezpečne blíži. Panicky volám na môjho muža, ktorý vôbec nečaká na moju otázku: “Na chladničke!” Ó, pamäť môjho muža ma fascinuje tak veľmi ako jeho moja nepozornosť.

Tak, káva je vypitá. Pozerám na tú kopu papierov-do toho! Tak mi napadá, čo minule povedala kolegyňa. V každom vzťahu sú zastúpené oba typy. Jeden je ten neporiadny chaotik a ten druhý vyrovnaný organizér. Spoločným dopĺňaním tvoria dokonalý par. Neporiadnici a poriadkumilovní sa teda priťahuju? Aj táto teória má svoju logiku. Dvaja neporiadnici by sa vo svojom chaose asi utopili a dvaja organizatéri by sa vo svojom poriadku asi unudili.

Môj neporiadok teda dodáva nášmu partnerstvu harmóniu. Aha aká romantická myšlienka! A aká praktická- konečne môžem moje hľadanie za génom poriadku vzdať. Raz a navždy! Posuniem misku s tou hŕbou papierov na manželov pracovný stôl a zmiznem do kuchyne. Mohla by som mu za jeho poriadkumilovnosť upiecť koláč. Do čerta! Nemám múku….a znova vyrážam do boja proti chaosu!

Dosť nepríjemné bolo, keď mal pohreb a museli sme čakať hodinu a pol na farára, pretože podľa jeho slov zabudol na to, že má byť pohreb. Teraz s odstupom času, ako to píšem, ma napadlo, že možno to malo byť aj prvé znamenie, že otec tu ostal s nami. Prišiel sa tiež aj rozlúčiť, v dome v ktorom sme bývali, zhasli všetky svetlá a iba v obývačke, kde sme práve sedeli, ostalo tlmené svetlo a televízor len tlmene išiel. Trvalo to nejakú minútu.

Krátko nato boli Vianoce a ako to už býva zvykom, každý rok sme dávali na stôl o jeden tanier naviac pre prípad že by došla nejaká návšteva. No my sme ten rok tento tanier zabudli pripraviť. Po Štedrej večeri som šla do svojej izby a krátko nato niekto búchal na okno. Ale vonku nebolo nikoho, a pravdepodobne tam ani nikto nebol, bol to zasnežený večer, tak by sme videli stopy v snehu. Ibaže žiadne neboli. Bolo to určite znamenie, že sme zabudli na ten tanier.

Potom bol asi pol roka pokoj, až som raz spala s mamou v izbe a v noci som sa prebudila na vrzgot otcovej skrine. Keď som sa tam pozrela, videla som biely tieň bežať k oknu, pri ktorom sa rozplynul.
V jeden večer som bola sama v izbe, snažila som sa zaspať a začalo mi tak divne hučať v hlave, no ja som vedela, že to sú sily môjho otca, pretože toto hučanie som mávala už dlhšie predtým, bola som už zvyknutá. Chcela som sa pozrieť na hodinky v mobile, a čo som tam videla?… Keď s telefónom nič nerobíte, iba ho rozsvietite, máte tam nejaké logo a hodinky… no ja som tam mala správu od otca – citujem… „Soni, existuje aj posmrtný život, ktorý je pekný a je v ňom veľa dobrých ľudí, no ja tam ešte nepatrím“… po prečítaní som chcela isť zobudiť mamu do vedľajšej izby, ale nejaké sily mi nedovolili postaviť sa z postele a ani pohnúť sa na nej. Keď to ustúpilo, znova som sa pokúsila vstať, ale zase to nešlo. Chcela som isť ukázať tú správu mame. Na tretí pokus som vzala telefón, správa bola tam, no keď som sa postavila, správa zmizla.

Pravidelne každý deň u nás zvonil zvonček, ale nikto nebol vonku. Po pol roku vyzváňania sme zvonček vymenili, už nezvonil, ale začala sa tlačiareň sama od seba zapínať a vypínať. Jednu noc sa otvorili a zavreli balkónové dvere tiež samé. Druh chodí na týždňovky, tak som s tromi deťmi väčšinou sama doma, ale dva večere po sebe mi moje 5 ročné dieťa povedalo, že na chodbe stojí nejaký ujo. Syn bol úplne kľudný, ale ja som vedela, kto tam stojí a toto ma primälo k tomu, že som o všetkom povedať aj druhovi. Neveril mi ani slovo, až raz uvidel to iste čo syn. Druh bol vystrašený.

Začala som každý večer páliť doma sviečku za otca a zvykla som sa zaňho pomodliť. Urobila som tiež rozhodnutie, aj keď nie tak ako som si to celkom priala, ale otec mi chcel asi povedať že to má byť tak, pretože odvtedy tieto čudesné veci prestali, tlačiareň sa ešte zapína, ale už len málokedy, a ja pritom vždy otca iba pozdravím pretože viem že nás došiel pozrieť. Aj keď mám z toho veľký strach, viem, že otec mi zle nechce a keď tak sa mi snaží iba ukázať cestu ďalej.
Tento príbeh je síce zvláštny, ale je skutočný a píšem ho, aby som raz vedela deťom ukázať, že ich dedko je stále s nimi a má ich rád.

O pár rokov neskôr zdvihli túto sumu na krásnych 25 tisíc. Fúúha, to by sa nám teda žilo. Ale život išiel ďalej. Odtrpeli sme minimálnu materskú, vtedy tuším 4tis. korún, nebolo to nič moc, krútili sme peniaze, ako sa dalo, ale sme tu, a spomíname na to doteraz s úsmevom, ako sme si každú korunu vážili a myslím, že nás to aj poučilo, že sa dá žiť aj z mála.

V roku 2007 som otehotnela a veľmi sme sa tešili na bábätko, ktoré sa nám narodilo v decembri. Rok na to, myslím 1. januára 2009 vláda začala dávať príspevky aj pri narodení druhého a tretieho dieťatka vo výške 25.000 Sk. No, povedala som si, že sme my s tým druhým nepočkali Samozrejme sme to brali s úsmevom. Ľúto mi bolo mamičiek, ktoré porodili 31. decembra svoje druhé dieťa

Materskú dovolenku v trvaní 6 mesiacov som dostávala v slušnej výške, môj posledný príjem v zamestnaní bol fajn, nepocítili sme nejakú finančnú stratu, i keď viem už teraz, že je možnosť si tento príspevok ešte viac “umelo” zvýšiť a dostávať maximálnu možnú výšku 600€, no to by sa nám žilo!!!

O čo väčšie bolo moje rozčarovanie po zistení, že vláda pripravila (mám pocit že vrámci predvolebných kampaní) zvýšenie rodičovského príspevku pre matky od 1. januára 2010 na výšku 256€. O čo bolo väčšie prekvapenie, že túto sumu dostanú len matky, ktoré majú deti do veku 2 rokov!!! No tak toto ma už pobúrilo! O čo som ja horšia matka ako tá, ktorá má ročné dieťa ako ja, ktorej, bohužiaľ, od decembra 2009 má dieťa už 3 roky. Vari ja mám iné výdavky ako tá matka ročného??? Stále sa oháňajú tým, že príspevok je pre matku a nie pre dieťa. Tak sa pýtam, kde na to prišli??? Pokladala som to za čistú diskrimináciu. No vytočená som bola riadne, ale povedala som si, že už to nejako ten rok bez 100€ navyše vydržíme, i keď by mi veru dobre padli. A tak sme teda tento rok dostávali len 160€.

No a čuduj sa svete, je tu október 2010 a vláda pripravuje znovu zmenu, od januára 2011 sa chystá zrušiť toto diskriminačné rozhodnutie predchádzajúcej vlády a dať rovnaký príspevok spriemerovaný z oboch príspevkov vo výške 190€ všetkým matkám. Povedala som si, konečne, že to dakto vymyslel, ale bohužiaľ, pre nás to bude znovu neskoro Materská dovolenka mi končí v decembri a tak z nového vyššieho príspevku uvidím tak… Štastné to tie mamičky, ktoré majú k dobru ešte pár mesiacov a vyšší príspevok dostanú.

Nuž, aj takáto je realita, obišli nás všetky možné výhody, aké sme mohli dostať. Muž vraví, že nám treba tretie dieťa, aby sme dostali všetky príspevky Ale mám obavu, že pri našej smole by zase vláda pripravila dačo nové, aby sme zase o výhody prišli. A povedzme si narovinu, deti nemáme predsa pre peniaze, ale preto, že ich chceme a milujeme ich. A to, či mať tretie dieťa alebo nie, neovplyvní ani vláda so svojimi balíčkami.

Neprerušuj ma, modlím sa!

Ale veď si ma práve oslovila.

Ja že som hovorila s tebou? Nie, určite nie. To sa proste tak modlíme: Otče náš, ktorý si na nebesiach.
A teraz zase, úplne jasne so mnou hovoríš. Čo môžem pre teba urobiť?

Posväť sa meno tvoje…
Myslíš to vážne?

Čo mám myslieť vážne?
Či skutočne chceš posvätiť moje meno? Čo to pre teba znamená?

To znamená… To znamená… Vlastne ani neviem, čo to znamená. Odkiaľ to mám vedieť?

To jednoducho znamená, že ma chceš ctiť, že som pre teba dôležitý, že moje meno ti je drahé a nevyslovuješ ho kedykoľvek a bez príčiny.

Aha, tak je to teda. Teraz už tomu rozumiem.

…Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi…
To je všetko pekné, ale čo preto robíš ty?

Aby sa stala tvoja vôľa? Samozrejme každú nedeľu chodím do kostola. Prispievam na misie a na charitu.

Myslím tým niečo iného. Chcel by som, aby bol tvoj život v poriadku. Aby si sa zbavila návykov, s ktorými ideš iným na nervy, aby si vedela poslúžiť tam, kde ťa o to žiadajú, aby som mal vplyv na tvoj život…

Prečo mi to vlastne vyčítaš? Čo si myslíš o tých „skalných“ katolíkoch, ktorí každú nedeľu sedia v kostole či stoja pred ním, na tých sa podívaj!

Prepáč! Myslel som si, že sa úprimne modlíš o to, aby prišlo moje kráľovstvo a stala sa moja vôľa. Vieš a to začína práve u toho, kto sa o to modlí.

Áno, to sa mi trochu vyjasnilo, ale mohla by som sa domodliť? Chlieb náš každodenný daj nám dnes…

Prepáč, že ťa zase prerušujem. Až budeš mať chvíľku kľudu, premýšľaj, o čo ma vlastne prosíš. Myslím, že je ti jasné, že nejde o chlieb, ktorý kupuješ ráno v obchode.

A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom…
A čo Petra?

Petra, moja suseda, hm… už zase s tým začínaš? Vieš predsa, že so mnou vešia prádlo v sušiarni. Potom o mne zle hovorí v obchode. A večer, keď prichádza môj manžel, tak sa robí, že zametá schody, len aby ho videla a mohla sa na neho milo usmievať.

Viem. Ale čo si sa to vlastne modlila ?

Áno, ale ja som to tak nemyslela.
Aspoň pravdivosť ti nechýba.. Nevadí ti nosiť v sebe toľko odporu a zatrpklosti?

To hej, už som z toho pomaly chorá.

Vidíš a práve teraz ťa chcem uzdraviť. Odpusť Petre a ja odpustím tebe. Môže sa stať, že Petra ťa vysmeje, možno ti prestane z času načas strážiť deti, ale ty sama budeš mať pokoj v srdci.

Hm, neviem, či sa k tomu prekonám.

Nemaj strach, pomôžem ti.

A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého.
S radosťou, to chcem urobiť. Vystríhaj sa všetkých ľudí a všetkých situácií, ktoré ťa vedú do pokušenia.

Ako to myslíš?

Poznáš predsa svoje slabosti, svoju nespoľahlivosť, neochotu, pohodlnosť, svoje zaobchádzanie s peniazmi, sexom, rečami o druhých. Nedávaj týmto pokušeniam šancu.

Myslím, že toto bol najťažší Otče náš, aký som sa kedy modlila. Prvýkrát to však malo niečo spoločné s mojím životom.

Dobre, a teraz ideme ďalej, v kľude sa domodli.

Amen.

Vieš, čo je krásne? Keď ma ľudia začnú brať vážne, keď sa začnú úprimne modliť, počúvať ma a potom dokážu aj konať moju vôľu. Zrazu pocítia, že ich život je šťastnejší a spokojnejší.

Vianoce s malými deťmi

Vianoce pre mňa znamenajú predovšetkým rozžiarené detské tváričky, lebo nikto sa nevie tešiť úprimnejšie ako “neskazené a nevinne” detičky. S neuveriteľnou radosťou sa podieľajú na ozdobovaní bytu. Spoločne vymýšľanie nových vlastnoručne vyrobených ozdôb sa stáva každoročnou tradíciou tak ako pozeranie Popolušky či Perinbaby. Nevedia sa nabažiť rozsvieteného stromčeka….
Je krásne pozorovať tú ich netrpezlivosť počas večere. Plno zvedavých otázok a tie velikánske oči, ktoré stále blúdia smerom k stromčeku. Nikdy v roku nie sú deti tak rýchlo nasýtené ako v štedrý večer. Priťahované veľkosťou zabalených krabičiek sa doslova rútia k stromčeku. Rozbaľovanie sa stáva súťažou – rýchlejší vyhráva. Presne toto je moment, keď niektorý člen rodiny zaujme rolu fotografa a snaží sa zachytiť radosť v detských očičkách. Ooooch a aaaachh sa ozýva miestnosťou. Nastáva okamih, keď sa vysvetľujú pravidlá podarovaných hier alebo sa pomáhajú založiť baterky a vysvetliť ovládanie….Je jasné, že živé zvieratko je magnetom a hračky na baterky zväčša zaujmú hneď druhé miesto….ostatné hračky dostanú možnosť “prejaviť” sa až na druhý deň, keď už zvieratko omrzí. Len nezabudnúť pred spaním zavolať babičke a pochváliť sa všetkými tými vecami…všetko vymenovať a na nič nezabudnúť… A ak sa vám po tom celom emocionálnom večeri podarí detičky dostať do postieľky, v ktorej si delia miesto s novými hračkami….a vy si totálne “vyšťavená” urobíte šálku vareného vína, rozhliadnete sa po neupratanej kuchyni a polomŕtva sa zvalíte na gauč prekračujúc váľajúce sa zbytky potrhaného darčekového papiera a stužiek, uvedomíte si v čom spočíva čaro Vianoc.

Vianoce s tínedžermi

No detičky rýchlo vyrastú a nášmu zanietenému rozprávaniu o Dedovi Mrázovi či Ježiškovi sa len vysmejú. Perinbaba je zrazu trápna a Popoluška uncool.
Na výrobu ozdôb ich už neprehovorite, pretože sused má novú počítačovú hru, ktorá je prednejšia. A po návrate domov si vašu hodinovú tvorbu ani len nevšimnú. No ak áno- namiesto nadšeného “jeeeej krásne, mami!” , počujete len “hmmm” a vaša ratolesť zmizne za dverami detskej izby.
Starosti a “robenie si hlavy” čo vášmu tínedžerovi urobí radosť k najkrajšiemu dňu v roku vyrieši váš tínedžer za vás: “Mami daj mi peniaze ja si to kúpim sam!” Samozrejme, že si to nezabalí a nedá pod stromček.
Namiesto tradičných vianočných hitov sa z vášho bytu ozýva to najmodernejšie z techno scény.
Štedrovečerná večera prebehne v pohode; ale podla vášho skoro dospelého člena rodiny sú Vianoce aj tak total trápne. A tak sa z celej sily snažíte zbytok rodiny nejako naladiť a od srdiečka spustite “Rolničky, rolničky…” Cestou k stromčeku ste sprevádzaná prevracajúcimi očami a mrmlaním.
Nakoniec prežijete štedrý večer s partnerom na gauči pri zapnutej telke. V takej tej slabej chvíľke si pospomínate aké to bolo, keď váš milovaný syn ako štvorročný behal plný radosti s novým autíčkom po celom byte. Práve tento rok si váš synátor hľadá najdôveryhodnejšiu výhovorku ako čo najrýchlejšie “vypadnúť” z domu za “kámošmi”.
Hneď potom čo sfúknete poslednú sviečku a cez kompletne upratanú kuchyňu-kde ste sa snažili odpútať si myšlienky- prechádzate do spálne, rozmýšľate nad tým kde sa podelo to čaro Vianoc….

Keď sme na Vianoce už sami

Pár rôčkov neskôr sa vaše deti rozhodnú neprísť na Vianočné sviatky domov. Dcéra na študijnom pobyte v zahraničí, syn so svojou budúcou manželkou….a vy nemáte absolútne chuť oslavovať Vianoce. Aj keď síce ozdobíte pár konárov ihličia…stromček sa vám zdá nejako zbytočný….
Vianočné koledy znejúce z každého marketu vás skôr otravujú ako tešia. Ako rok predtým si otvoríte až s príliš predstieranou radosťou svoj darček. Už vopred viete, že je v ňom parfém, ale nedáte to najavo.
Čaro tohtoročný Vianoc sa úplne stratilo….

A tak sa rozhodnete celé to zmeniť. Žiadne ozdoby, žiadne koledy, žiaden stromček a žiadne darčeky…Proste vyskúšate “utiecť” realite. Zbalené kufre už čakajú….ešte narýchlo vybaviť posledné telefonáty deťom a ide sa: na Hawai!

24. december! Vy si ležíte na pláži, vychutnávate slnečné lúče a popíjate nejaké to mixované ovocie s nádherne naaranžovaným dáždnikom, obrovskou slamkou v pohári a kopou ľadu. Cítite to teplo na vašej pokožke a vdychujete ten slaný morský vzduch. Čítate knihy, lúštite krížovky, chodíte na prechádzky …žiaden predvianočný stres! Jednoducho tohto roku Vianoce vynecháte…a úprimne povedané ani vám nechýbajú. Len niekde hlboko vo vás pocítite nejaký smútok. Ale ten rýchlo pominie a ste šťastná a to je dôležité. Netrpíte zimnou depresiou, práve naopak to slniečko vás prebúdza k životu a dodáva pozitívnu energiu. Oddychujete a relaxujete.
Niektorí priatelia vás svojim spôsobom odcudzujú pretože vynechaný Vianoce sa nepatri, ba je to až hriech. Vy máte v hlave kopec spomienok na tie “netradičné” Vianoce a kedykoľvek by ste si ich zopakovali,keby….

Čaro Vianoc

….nie, nie teraz už Vianoce vynechať nemožno!!! Už sú tu malilinké vnúčatká a tie treba navliekať do tých dávno zabudnutých ale čerstvo vypraných mikulášskych nohavíc.
V pozadí hrá CD s koledami a vy a celá vaša rodina si spomínate na tie Vianoce keď vaše deti boli detičkami ….Smejete sa na veselých príhodách, vo vzduchu cítiť vôňu perníčkov a vareného vína. Všade vládne pohoda a radosť. Po celom tom uponáhľanom roku, nádherná atmosféra a vy znova objavujete čaro Vianoc….

Po dlhšom čase som sa vybral do Košíc autobusom. Nešiel som ním už niekoľko rokov a tak som sa celkom tešil. Pozoroval som ľudí okolo a pohľad mi upútala skupinka ľudí čo sedela neďaleko mňa. Na štvorsedadle sedela stará pani a jej manžel, oproti ním mamička a jej asi štvor až päťročná dcéra. Obe vyfintené ako z módneho časopisu. Mamička v minisukni iba o pár čísiel širšia v bokoch ako v pase, tesné tričko upnuté na opálenom tele a ovešaná na krku a prstoch zlatom. Bola trocha viac namaľovaná, ale pristalo jej to. Rušilo to len prvý dojem. Všetko kazil len ten jej výraz. Znudený a
znechutený a občas kradmý pohľad po ľuďoch akoby hovoril “Preboha, fuj, kde som sa to dostala”. Jej malá princezná bola oblečená podobne, len podpätky a maľovanie nahradili copíky vyčesané na vrch hlavy. Kývala nožičkami sem a tam a vyzeralo to, že je znechutená rovnako, ako jej mama.
Oproti ním sedeli starček a starenka. Manželia. Obaja sa opierali o paličky, boli skromne schúlení k sebe a tichučko si občas niečo povedali. Sálala z nich domáca pohoda, mier a pokora.
Sedeli, nikoho si nevšímali, len pani občas vyrušilo kopnutie malej princezny pod koleno. Najprv sa zdalo, akoby náhodou, že nechcene sa dievčatko dotklo špičkou topánky babičky. Čím viac sa stará pani uhýbala, tým viac bolo na dievčatku vidieť, že kopance sú cielené. Kývala nohami, kývala, pohľad upretý na tvár starej pani a kop – a zas akoby nič sa pozerala cez okno. Stará pani si poposadla a za chvíľu zas. Pátravý pohľad a raz, dva, tri – kop. A zas nenápadný pohľad von. A tak dookola. Babka už nevedela kde s nohami a snáď iba slušnosť jej bránila mamičke niečo povedať a tak trpezlivo sa snažila vycítiť okamžik výkopu a včas uhnúť. Ani ľudia okolo nehovorili nič. S počtom kopancov sa len úmerne zvyšovalo krútenie hlavou a znechutenie obidvoch manželov a ostatných cestujúcich.
Celé to sledoval mladík stojací opodiaľ. Mal také tie široké nohavice s rozkrokom pri kolenách, vyťahané tričko a čapicu so šiltom dozadu. Žuval žuvačku a občas nezúčastnene zavadil pohľadom o štvoricu. Potom sa zas pozeral znudene von. Nerobil nič. Bol jeden z mála ľudí, na ktorom sa nedalo poznať či sa zabáva, alebo je pohoršený.
Keď už stará pani nemala kde uhnúť a dievčatko sa muselo zviesť skoro až na okraj sedačky, aby si mohlo kopnúť, neudržal som sa a povedal som mamičke:
“Prosím vás, nemôžete tomu decku niečo povedať? Nevidíte, čo robí??” Mamička sa pozrela na mňa potom na svoju princeznú, pohladila ju a pohŕdavo povedala:
“Prečo by som jej dačo vravela? My deťom doprajeme voľnú výchovu”.
Tou odpoveďou šokovala celý autobus. Dievčatko si ešte dvakrát koplo, kým autobus došiel k zastávke. Mladík s nohavicami spustenými poniže pása sa lenivo zobral a prechádzal nezúčastnene okolo štvorice ku dverám. Keď bol tesne pri nich, urobila sa scéna ako z filmu. Bolo to dielo pár okamžikov. Dokolísal sa pomaly k ním, stále mal ten nič nehovoriaci výraz, kľudne až lenivo vybral z pusy žuvačku a jedným pohybom ju zamotal dievčatku do vlasov. Ladným ľahkým pohybom, ako keď maliar dá na obraz tú poslednú dôležitú bodku. Bez mihnutia oka postupoval ďalej k dverám akoby nič.
Mamička zalapala po dychu za vyštekla:
“Čo to robíš ty idiot jeden”? “Šibe ti?”
Chlapec len tak lenivo otočil hlavu späť a úplne kľudným hlasom povedal: Nie, ale naši mi tiež dopriali voľnú výchovu.. Ahoj”
Knísavým pohybom vystúpil z autobusu na ulicu a ešte sa na starú pani usmial a do okna jej ukázal dva prsty na znak víťazstva. Stará pani mu neisto zamávala. Celý autobus sa zabával. A ja s ním. Teraz v tom prípade “voľná výchova” priniesla svoje ovocie a pre všetkých ten mladík bol taký “borec nakoniec”.

Horko-ťažko som mu to celé množstvo vstrekla striekačkou do pusy, pretože sa bránil všemožne, značná časť mi vytiekla mimo ústočiek. Bol to horor. Takto som to musela zopakovať ešte 3x, kým nám teploty začali klesať. Zároveň s úľavou od teploty som zistila, že aj suspenzie mám nejako málo, však som jej dala len pár razy a už som bola na dne. U doktorky som si preto dala vypísať recept na Nurofen, aby som mala v zásobe nový liek proti teplote. Čuduj sa svete, v návode bolo písané, že mu stačí dať len 2,5ml!!! Nedalo mi to a skontrolovala som si objem paracetamolu, ktorý bol v oboch liekoch rovnaký. Tak som si dala hneď rečnícku otázku, či mi vie niekto vysvetliť, prečo musím dať Panadolu 3x viac ako Nurofenu. Také malé dieťa, aj keď je liek sladký, aby deťom chutil, je počas choroby nervózne, uplakané, nespolupracuje a je obtiažne do neho takú dávku dostať. Tie pomocné látky tým pádom vôbec nie sú podstatné v lieku, je to len forma, ako prinútiť rodičov častejšie kupovať ich liek, lebo sa pri vysokom dávkovaní rýchlejšie míňa.

Nezanedbateľnou je aj suma, ktorú musíme platiť v lekárni.
Lieky tejto kategórie musíme v plnej výške platiť a veru si vyberiem radšej ten, čo spotrebujem pomalšie, aby som nemusela často dopĺňať zásoby. Podobne som sa už v minulosti raz pozastavovala nad multivitamínmi pre deti. Lenka stále odo mňa nejaké v lekárni pýta a vždy skončíme pri marťankoch, lebo sú chuťovo dobrí, aj cenovo vychádzajú vždy lepšie ako ostatné multivitamíny. Ak si dobre spomínam, tak nám raz lekárnička ponúkla pikovit, čo boli pastilky na cmúľanie, ktorých bolo treba ale za deň zjesť aspoň 3-4, čo sa mi zdalo strašne veľa, keď marťanka stačilo len jedného denne. Po prerátaní sa to množstvo vôbec neoplatilo kupovať.

A takto je to s veľa vecami bežnej spotreby, čo si možno ani neuvedomujeme, ale po čase začneme nad tým uvažovať, prečo je to tak. Už dávnejšie som sa tejto téme venovala v súvislosti s čokoládami a dnes som sa k tomu znovu vrátila a pridala som nové skúsenosti. Prečo napr. kupujem deťom do mlieka Nesquick a nie iné instatné kakaové prášky, pretože som si už preštudovala zloženie a Nesquick obsahuje najviac kakaa a najmenej cukru. Rovnako som dôsledná pri kupovaní šunky, za ktorú si radšej doplatím, ale viem, že budem dávať do úst mäso a nie umelé prímesy, alebo keď som donedávna kupovala zeleninové a ovocné príkrmy pre drobca, tiež som sa riadila zložením a vyberala som kvalitné nepresládzané, umelo nedochucované jedlá.

O pár dní moja Emma oslávi osem mesiacov. Robí mi radosť dennodenne ju pozorovať – akú grimasu si dnes vystrúha a aký tón či slabiku zo seba vydá. A čo všetko už dokáže… a aká je už ťažká, o koľko centimetrov zasa podrástla, ako sa usmieva a zvedavo objavuje seba, svoje okolie i celý svet…..som na ňu taká hrdá. Každý deň viac a viac. A aj keď si čas od času zaprajem, aby mi ostala taká malinká, rýchlo tú myšlienku zaženiem. Som rada, že rastie a vyvíja sa. Už sa teším na naše umývanie zúbkov a učenie sa na nočník. Dúfam, že mi pripraví ešte množstvo nezabudnuteľných chvíľ a zážitkov, na ktoré budeme každý rok s úsmevom na tvári spomínať. Veď jedno je pravda; každý vek má svoje čaro.

Snažím sa každý jej pokrok a každé jej “prvýkrát” aspoň z časti zachytiť fotákom. Pekne uložiť do albumu, pripísať pripomienku a samozrejme nezabudnúť na dátum. Potom keď už bude veľká a nastane správny čas, môže si sama okomentovať moje úsilie.

So smútkom v srdiečku si uvedomujem, že nebudem môcť byť pri každom jej “prvýkrát” a že nastane obdobie, keď sa úplne osamostatní a nebude ma potrebovať tak, ako ma potrebuje teraz.
Viem, že budem neskutočne plakať, keď pôjdeme prvý krát do škôlky a viem, že príde čas, keď už nebudem ja jej hrdinkou, ale nejaká učiteľka zo školy. S takými myšlienkami sa ale nerada teraz zaoberám. Patrí to k životu a ja dúfam, že časom sa to naučím a zžijem sa s tým.

Niekedy sa mi zdá neuveriteľné, že ubehlo už 33 týždňov odkedy mi Emmu “vybrali” z bruška. Ešte teraz mám živo v pamäti tie pocity, ktoré som prežívala pri a po Emminom narodení. Každý mesiac, keď chodíme s Emmou na kontroly krvi, sa najprv dva dni bojím, modlím, dúfam a zmietam v strachu a potom ak dostanem výsledky si vydýchnem a ďakujem Bohu. Ďakujem za to, že je Emma zdravotne v poriadku. Že to, čo sa nám “stalo” pri pôrode nezanechalo na nikom z nás následky.
Miesto okolo mojej jazvy ešte poriadne necítim. Celé to okolie je akoby otupené, vraj to potrebuje po tom všetkom svoj čas. Vo svojej podstate som si na ňu nejako zvykla. Vravím si, že mi po celý zvyšok života bude pripomínať môjho drobca.

Ešte stále sa dojčíme a myslím, že ani jednej z nás sa s tým nechce skončiť. Také situácie, keď na mňa upiera tie veľké modré očká a keď Emma namiesto “cucania” začne “fúkať” a obidve sa na tom začneme “rehotať” sú nenahraditeľné. Užívam si každú minútu, vychutnávam každý deň.

Keď na mňa zakričí “mama” plačem od radosti. Bude to pri každom jej pokriku také krásne? Zakaždým sa mi otvorí srdce a cítim sa ako majster sveta. “Mama” – to myslí mňa! Znie mi to tak nádherne. Akoby mi to práve došlo: ja som mama! Byť mamou je proste fajn.
Milujem svoju dcéru, milujem ju teraz a viem, že nech sa stane čokoľvek budem ju milovať. Znamená pre mňa viac ako môj život. Vďaka nej viem, prečo ráno vstávam, ona mi dodáva silu bojovať a nevzdať sa. Každý deň ma učí trpezlivosti. Emma je moje všetko a ja budem navždy jej mamou.

Predpokladám, že pri mojej citlivej povahe (a momentálne aj vďaka množstvu hormónov vo mne) si ešte veľa krát poplačem. Či už to bude zo strachu o Emmu, z radosti, ktorú mi Emma každý deň robí, alebo od dojatia, nehrá žiadnu rolu. Emma je môj život a aj slzy patria k životu. Aj svoju tridsiatku som nedávno oslávila tak ako som si to pred rokmi priala. S malou v náručí. Som najšťastnejším človekom, pretože mám Emmu.