Tu je ukážka z knižky:

Aj vy máte pocit, že si vás deti omotali okolo prsta a vlastne skáčete tak, ako oni pískajú? Aj vás zožiera hlodavý pocit, či všetko robíte tak ako treba a či z vašich detí vyrastú rozumné, sebavedomé, dobré a úspešné bytosti? A máte niekedy pocit, že vám to prerastá cez hlavu a najradšej by ste sa niekde utiahli a mali konečne svätý pokoj? Ak ste aspoň na časť z otázok odpovedali áno, potom je tu pre vás novinka od Toma Hodgkinsona „Pohodoví rodičia“.

Predstavte si – aj z prehnane zanieteného rodičovstva vedie cesta von. Existuje celkom jednoduché riešenie, ktoré vám urobí život s deťmi ľahší, finančne menej náročný a hlavne radostnejší. Tom Hodgkinson je expert, ktorého uznávajú mnohí odborníci a on pozná zaručený návod, ako sa stať pohodovým rodičom.

To čarovné slovo, či slovká znejú: „Nechajte ich tak.“ Lenivý rodič je totiž dobrý rodič.

To, samozrejme, neznamená, že ich máte zanedbávať, len by ste im mali dopriať viac priestoru, aby z nich raz vyrástli sebestačné, sebavedomé a šťastné stvorenia. No ak chcete, aby sa nám to podarilo, musíte sa prestať strachovať a začať v deťoch podporovať ich prirodzenú kreativitu a nezávislosť. Popri tom si prekvapivo uvedomíte, že sa z vás stali šťastnejší a lepší rodičia. Priznajte si – aj vy občas robíte príliš veľa. Prehnane zasahujete do života svojich detí, čím im bránite, aby vyrástli a postarali sa samé o seba. Stiahnite sa a nechajte ich žiť.

Tom Hodgkinson vynaliezavo a hlavne humorne aplikuje svoje mierne ľavicové teórie v praxi na tie najnepríjemnejšie oblasti výchovy detí, aké rodič pozná. Kniha „Pohodoví rodičia“ je ideálna pre všetkých, čo majú problémy s rodičovstvom a potrebujú rozumné rady a príklady z praxe. Dozviete sa, ako si užiť jedlo a stolovať na úrovni. Čo je to hračkársky mýtus. Ako hovoriť „áno“ a skoncovať s nariekaním.

Manifest pohodového rodiča

• Nesúhlasíme s myšlienkou, že rodičovstvo je namáhavé.

• Bez obáv nechávame dieťa o samote.
• Odmietame konzumný spôsob života, ktorý útočí na život našich detí už od narodenia.
• Bez zábran im čítame poéziu i fantasy.
• Alkohol pijeme bez pocitu viny.
• Odmietame puritána zakoreneného v našom vnútri.
• Nemíňame priveľa peňazí na detské akcie a drahé dovolenky.
• Pohodový rodič je šetrný a kreatívny.
• Ležíme v posteli tak dlho, ako je len možné.
• Hráme sa na lúkach a v lesoch.
• Čas je dôležitejší ako peniaze.
• Neporiadok zo zábavy je lepší ako poriadok z nešťastia.
• Dom zapĺňame hudbou a radosťou.
• Odmietame cudzie pravidlá a bezpečnostné predpisy, budujeme si vlastnú zodpovednosť.
• Existuje mnoho ciest, po ktorých sa môžeme vydať.

Ráno začína už večer

Toto heslo by sa malo stať vašou mantrou. Prečo? Čím dokonalejšia bude vaša večerná príprava, práve tým hladší priebeh bude mať ráno. Už večer pripravte spoločne s deťmi školskú tašku, skontrolujte, či má dieťa hotové všetky dôležité domáce úlohy a zbalené pomôcky na ďalší deň.
Okrem týchto základných vecí tiež môžete už večer s deťmi vybrať oblečenie, ktoré si ráno vezmú. Vyhnete sa nielen hysterickému hľadaniu čistých ponožiek, ale aj zdĺhavému zvažovaniu najmä malých slečien, či bude tentoraz lepšie vybrať sukienku so srdiečkami alebo s kytičkami. Rovnako môžete na stôl pripraviť všetko potrebné na raňajky: od príborov a hrnčekov, až po krabice s cereáliami.

Osvedčené vylepšenie: Majte v chladničke tácku a na nej všetko potrebné pre servírovanie raňajok. Maslo, syr, údeniny, mlieko, jogurt, ovocie… Všetko potom len vytiahnete, dáte na stôl a ušetríte ďalších niekoľko drahocenných minút.
Všetko pripravené? Potom prichádza ďalší nevyhnutný večerný krok pre kľudnejšie ráno. Zaistiť, aby mali deti dostatok spánku. Na to existuje jediný recept – pravidelnosť až rutina.

Keď zazvoní budík

Vstaňte o niečo skôr než deti. Vychovávate ich predsa svojim príkladom. Keď sa budete po byte prechádzať v pyžame ako zombie, len ťažko vám budú veriť, že „ranní vtáčik ďalej doskáče“. Zaistite si pri vstávaní náskok, získate nielen chvíľku pre seba vo voľnej kúpeľni, ale tiež možnosť načerpať trochu psychického kľudu napríklad zo šálky kávy.

Rada: Prečo vlastne máte deti budiť vy? Možno by ich potešilo, keď by dostali vlastný budík a mohli samy rozhodovať, kedy budú vstávať. Možno to chce trochu tréningu, ale skúsiť to s deťmi môžete.

Ak máte viac detí, postupujte strategicky. Najskôr buďte tých, o ktorých viete, že im prebudenie trvá najdlhšie. Keď je niektorý z vašich potomkov naopak ranný vtáčik a vyžíva sa v tom, že už od rána pobieha a skôr sa vám pletie do cesty, dajte mu úlohu. Prideľte mu nejakú pravidelnú povinnosť a odmeňte ho, ak ju bude dobre plniť.

Ako všetky otázky týkajúce sa výchovy detí, je aj ranné vstávanie predovšetkým otázkou vytvorenia určitého pravidelného návyku a stereotypu. Ak si deti zvyknú, že každý deň nasledujú vždy rovnaké úkony, v podobnom poradí a s podobným výsledkom, ľahšie sa prispôsobia a vstávanie pre nich bude zase o niečo príjemnejšie. Tiež pomôže, keď budú vždy vedieť, kde nájdu školskú tašku, oblečenie alebo okuliare. Nebudú potom v zhone prehrabávať hromady vecí v skrini. Môžu všetko len zobrať a ísť.

Realistické požiadavky

Ráno nie je tou pravou chvíľou, keď by ste mali deti učiť, ako sa zaväzujú šnúrky na topánkach, zapínajú gombíky a zamykajú dvere. Chcete predsa predovšetkým zvládnuť všetko v kľude a bez zbytočného stresu. Všetky tieto zručnosti môžete s deťmi trénovať k dokonalosti v popoludní alebo inokedy behom dňa. Okrem toho, že zbytočne stratíte niekoľko minút, nie je učenie v strese veľmi efektívne a deti môže zbytočne nervovať.

Zostavte zoznam vecí, ktoré sa jednoznačne musia urobiť každé ráno. Sami zvážte, ktoré sú naozaj nevyhnutné. Ak skutočne potrebujete, aby si ustlali posteľ a zložili pyžamo, trvajte na tom. Keď nie je nevyhnutne nutné, aby dávali hrnček od čaju do umývačky, nechajte to. Môžu ho tam dať poobede. Zbytočne nestresujte seba ani deti, radšej vymyslite, ako by ste mohli neškodne niektoré časovo náročné ranné úlohy oklamať. Nie je predsa dôležité, aby ste všetko zvládli tak, ako to vyzerá v reklame. A už vôbec nie každé ráno.

zdroj: topgal.sk

Dobrá správa na úvod: Aj keď to tak niekedy vyzerá, samotným deťom ani puberťákom sa život v neupratanej izbe nepáči. Aj oni sa cítia lepšie v čistom a usporiadanom prostredí, nehovoriac o tom, že vždy všetko nájdu a ich knižky, časopisy a školské zošity sa neničia. Keď si navyše vytvoria správne návyky, v dospelosti veľmi ocenia, že pre nich nie je problém udržovať poriadok. Vy zase oceníte, že sa s nimi okolo upratovaniu nemusíte dohadovať.

Tri pravidlá pre upratanú detskú izbu

1. Učte deti upratovať, čo najskôr, ako to je možné. Deti už vo veku roku a pol môžu svoje hračky po použití zase dať na správne miesto. Aj keď to pre vás na začiatku znamená viac práce ako úžitku, veďte deti k tomu, aby vám už od najútlejšieho veku pomáhali. Zatiaľ sú veľmi snaživé a ľahko si vštiepia, že pravidelné upratovanie má zmysel.
2. Príklad samotných rodičov je pre deti najdôležitejšie. Keď vo vašej spálni ani nie je vidno podlahu, pretože sa všade povaľuje oblečenie, len ťažko vám deti budú veriť, že je nutné všetko pred spaním upratať.
3. Nepreháňajte to s upratovaním. Dôležité je, aby u vás doma panovala dobrá atmosféra. Pár smietok prachu tak nevadí. Keď by ste despoticky presadzovali takmer sterilnú čistotu, môžete u detí dokonca vyvolať opak. A to nechuť a odpor k upratovaniu.

Ukážte deťom, ako môžu vytvoriť systém, vďaka ktorému budú presne vedieť čo kam upratať. Potrebujú krabice na hračky, ideálne sú také, ktoré im umožnia roztriediť jednotlivé hračky podľa druhu. Vysvetlite im, že potom vždy ľahko nájdu to, čo práve potrebujú. Pripravte pre nich miesto pre batoh do školy, veľké police na oblečenie, držadlá na školské potreby. Presne ukážte, čo kam patrí.

A potom deťom vytvorte pre upratovanie rutinu: Vždy sa pred spaním všetky hračky upracú. Oblečenie sa hneď po zvlieknutí dáva buď do koša na špinavú bielizeň k vypraniu, alebo späť do skrine. Odpadky hádžu hneď do koša. Školské pomôcky si pripravia do aktovky.

Myslite na to, že poriadok sa dosť ťažko udržuje v izbe, ktorá i v upratanom stave preteká vecami. Čas od času môžete naplánovať aj generálne upratovanie, pri ktorom sa s deťmi dohodnete, ktoré hračky alebo oblečenie už nepotrebuje. Tieto veci môžete napríklad spoločne poslať deťom z detského domova, prípadne dať niektorému kamarátovi. Staršie deti možno uvítajú, keď získajú predajom niektorých starších, zachovalých hračiek „prizárobok“ ku vreckovému.

Vysvetlite deťom, že udržovať vlastné veci a vlastnú izbu v poriadku, je známkou dospelosti. A že len ten, kto je toto všetko schopný robiť môže robiť aj ďalšie veci: Chodiť večer s kamarátmi do kina, jazdiť s nimi na výlety bez rodičov, neskôr napríklad riadiť auto. Motivujte deti dohodnutou väčšou odmenou, keď zvládnu svoju izbu udržovať upratanú po dopredu dohodnutú dobu.

Čo radia skúsení rodičia

* Plastové boxy na hračky s deťmi spoločne ozdobte. Na box na plyšáky namaľujte alebo nalepte obrázok medvedíka, na ďalší box nakreslite kúsky stavebnice alebo auta. Deti budú ľahko vedieť, čo kam patrí.
* Z väčšieho upratovania môžete deťom urobiť hru: Pretekajte v tom, kto dokáže rýchlejšie dať všetky hračky do krabice, kto rýchlejšie utrie prach z poličiek. Víťaz môže dostať drobnú cenu.
* Skúste niekedy naplánovať upratovanie tak, aby hneď po ňom pokračoval obľúbený program v televízii, odchod na pieskovisko alebo iná obľúbená aktivita. Deti sa budú snažiť upratovať rýchlejšie.

Usporiadajte veci tak, aby pravidelné upratovanie bolo pre deti čo najľahšie. Keď si hrajú so stavebnicou každý deň, mal by byť príslušný box na stavebnice ľahko prístupný. Zato kolieskové korčule môžete na celú zimu schovať do garáže.

zdroj: topgal.sk

Jedna americká štúdia dokazuje, že vďaka televízoru klesá komunikácia medzi rodičom a dieťaťom o okolo 770 hovorených slov – čo je asi 7% z rozhovorov z celého dňa. Pred ukončením druhého roka dieťaťa by deti radšej nemali pozerať televízor. Potrebujú totiž na výučbu reči veľa slovnej pozornosti.
Štúdia publikovaná v časopise Child Development odkazuje, aby rodičia vypínali čo najviac televíziu. Bolo zistené, že aj neaktívne sledovanie televízie znižuje komunikáciu medzi rodičom a dieťaťom.

V jednom teste boli rodičia s deťmi zavretí v izbe s televízorom na 30 minút a potom do miestnosti bez televízie na ďalších 30 minút. V miestnosti s televízorom strávili asi o 20% menej času rozhovorom s deťmi a boli menej aktívni, menej pozorní a menej citliví voči deťom. V experimente boli použité programy pre dospelých ako “Riskuj!” , ale odborníci sa domnievajú, že kvalita interakcie medzi rodičom a dieťaťom sa zníži ešte viac, keď sú zapnuté programy pre deti. Štúdia tvrdí, že asi jedna tretina všetkých detí vyrastá v domácnostiach, kde je televízia zapnutá stále alebo väčšinu denného času, aj keď je nikto nesleduje to.

Priveľa TV je aj v neskoršom veku nevhodné, ako dokazujú kanadskí vedci: denne viac ako tri hodiny pozerania u detí mladších ako štyri roky vedie k zhoršenému školskému prospechu, hlavne v matematických predmetoch a v športe.
V akom množstve je ale pozeranie TV v poriadku?
“Pre bábätká je obrazovka nevhodným médiom.” vysvetľuje pedagogička Dr. Maya Götz.
“Pri malých deťoch záleží od dĺžy a obsahu daného programu. Krátke programy môžu byť vhodným obohatením denného stereotypu, keď je pozeraný s rodičmi. Deti by sa mali pri tom od začiatku učiť. Len jeden program a hneď potom televízor vypnúť.”

Myslím si, že táto správa nie je až taká hrôzostrašná, ale mali by sme sa aj my zamyslieť nad svojim prístupom k sledovaniu televízie vo vlastnej domácnosti.

Vo svete horúcich tém rodičovstva, hry chlapcov na imaginárne prestrelky sa radia na vrcholné miesta. Naša spoločnosť je plná násilných videohier, televízne programy nám ponúka neskutočné množstvo filmov, kde sa vraždia a strieľajú so zbraňami , správy sú plné reportáží o prestrelkách a vraždách, čo môže negatívne vplývať na nevinné dieťa, ktoré potom vo svojich hrách predstiera, že niekoho zabije.

Doteraz žiadna štúdia nepreukázala spojitosť medzi predstieranými prestrelkami a budúcim násilným správaním dieťaťa. Väčšina odborníkov sa zhoduje v tom, že ak dieťaťu zakážete sa hrať takéto hry, deti budú mať tieto hry stále v podvedomí a ešte viac zosilnejú v ich predstavách. Za predpokladu, že ste ochotní brať ich slová na vedomie, viete, čo by ste mali robiť? Ako dovoliť vašim deťom používať ich predstavivosť bez toho, aby ste prišli o váš pokoj? Tu je niekoľko tipov:

Hanblivosť nie je na mieste

Napriek našim potenciálnym ťažkostiam musíme byť opatrní pri tom, ako sa vysporiadať, keď sa chlapci chcú hrať s imaginárnymi zbraňami. “Posledná vec, ktorú chcete urobiť, je zahanbiť vaše dieťa, pretože to vedie chlapcov k tomu, že budú maskovať svoje pocity a pôsobiť falošne,” varuje William Pollack, Ph.D., autor diela Skutoční chlapci. Namiesto toho otvorene dávajte dieťaťu otázky týkajúce sa hry na prestrelky a hrajte sa s ním spolu, aby ste lepšie pochopili perspektívy vášho dieťaťa.

Rozhodujte spoločne

Ak je vám alebo nejakému inému dieťaťu hra vášho dieťaťa na prestrelku nepríjemná, vyjadrujte svoje pocity pokojne. Skúste povedať “ja viem, že ťa baví hrať sa na strieľanie, ale cítim sa zo zbraní trochu vystrašene. Skutočné zbrane môžu zabiť a ja cítim strach, keď ukazuješ prstom na mňa.” Ak sa rozhodnete obmedziť hru na strieľanie, pozvite chlapca podieľať sa na tomto procese.

Použite rekvizity, ktoré majú viac významov použitia

Ak je to možné, vyhnite sa reálnym napodobenimám zbraní z obchodov. Ak sa chce vaše dieťa hrať na prestrelku, skúste použiť napríklad paličku od zmrzliny, zrolované noviny, alebo iný predmet, ktorý by ste mohli rovnako ľahko prerobiť na meč, laser, alebo obušok. Prestrelka by mala byť len jedna časť zo širokého spektra možností hier.

Ujasnite si svoje hodnoty

Dieťa, ktoré sa zúčastňuje na prestrelke, zvyčajne túži porozumieť sile moci vo vzájomných vzťahoch. Tým, že zabije “zbabelcov”, môže vo svojej mysli vykonávať nejakú kontrolu vo svojom svete. “Modeluje spôsoby riešenia problémov, ktoré sú dodržiavané všetkými zainteresovanými stranami a ktoré nie sú škodlivé ani fyzicky alebo psychicky,” hovorí Wilkesová. “Hovorí o tom, čo môžete spraviť pre to, aby ste mu zabezpečili pokojnejšie prostredie.

Najdôležitejšie zo všetkého je zhlboka sa nadýchnuť a uvedomiť si, je to fáza, ako každá iná. To neznamená, že vaše dieťa je určené k životu kriminálnika. Zvedavosť a bezbrannnosť sú často ukryté pod výkrikom “Pif-paf” našich synov. Je dobré si toto pamätať, keď váš syn nabudúce na vás namieri svojim prstom.

Detské letné tábory

Pamätáte sa ešte na svoje letné táborové zážitky? Rodičia nás naložili do autobusu, ktorý nás odviezol do tábora, kde sme strávili 2 týždne s neznámymi deťmi, ktorí sa stali za ten čas našimi kamarátmi. Písali sme im listy, tých šťastnejších prišli občas aj pozrieť osobne, ale hlavne sme mali veľa zážitkov. Nie každé dieťa je však za takéto dobrodružstvo, sú deti, ktoré sú veľmi citovo naviazané a odlúčenie od rodičov pokladajú za obrovskú traumu. Radšej s vašou ratolesťou túto alternatívu, ako prežiť časť leta, preberte osobne.

Najideálnejšie je, ak vaše dieťa pôjde do tábora, kde bude môcť vykonávať obľúbené aktivity a koníčky, ktorým sa venuje počas celého roka, napríklad skautský tábor, tábor, kde sa starajú o zvieratá, tábor s výučbou angličtiny…

Aby sa dieťa necítilo až tak opustene, môžete sa dohodnúť aj s rodičmi jeho najlepšieho kamaráta, aby tam išli spolu, resp. s jeho súrodencom. Je dobré dieťaťu vopred povedať, aký program tam majú preňho prichystaný, aby sa do tábora tešilo.

Leto u starých rodičov

Ak máte starých rodičov na dôchodku, alebo majú časť leta dovolenky, deti určite uvítajú prázdniny aj u nich. Vopred si treba ale ujasniť pravidlá, aby starí rodičia už po dvoch dňoch nebolí zrelí na infarkt. Dieťa si musí uvedomiť, že rovnaké pravidlá,aké platia doma, musia dodržiavať aj u starých rodičov. Starých rodičov musia poslúchať, čo povedia, to platí, aj keď starí rodičia bývajú viac tolerantní ako sme my rodičia, neznamená to, že im môžu “skákať po hlavách”.

Telefonický a písomný kontakt je dôležitý

Pre deti je dôležité, aby s nimi rodičia udržiavali nejaký kontakt. V tejto dobe moderných techník je už bežné, že aj deťom dávame mobilné telefóny a v tábore alebo u starých rodičov to určite ocenia najviac. Ak im je smutno, môžu sa s vami spojiť a bude im určite veselšie, keď vás budú počuť.

Z táborov sme my kedysi už po prvom dni písavali listy domov. Aj vaše deti budú určite radi, ak vám budú môcť poslať list, alebo aspoň pohľadnicu. Takisto sa určite potešia,ak im aj vy pošlete nejaký ten list, aj keď telefonický kontakt je určite rýchlejší. V telefóne, alebo v liste dieťa ubezpečte, že je doma všetko v poriadku a myslíte naň. Určite nehovorte o tom, ako vám chýba, aby ste ho nerozľútostili. Takisto nie je dobré príliš opisovať, čo ste doma bez neho zažili, aby nemalo pocit, že si to bez neho doma “užívate”.

Keď na dieťa doľahne clivota

Aj to sa stáva, že vaše dieťa dostane z ničoho nič clivotu za domovom. Nepodľahnite tomu a snažte sa s nim porozprávať s citom, nedajte sa ovplyvniť jeho momentálnou náladou, kedy vás možno už aj prehovorí, aby ste preň prišli. Dobrý táborový vedúci, alebo stará mama, ktorá dieťa niečim zabaví a možno aj trošku postíska, vám určite pomôže aj s týmto problémom.

Mladším deťom môžete pomôcť s odpočítavaním dní do návratu domov s tým, že mu pripravíte toľko žetónikov, koľko dní bude od vás preč. Každý deň jeden vymaľuje a bude vedieť, koľko dní mu chýba do stretnutia s vami. Nezabudnite mu tiež pribaliť jeho obľúbenú hračku, aby mu bolo veselšie.

Nech už pripravíte svojmu dieťaťu akýkoľvek program, vedzte, že každé odlúčenie od rodiny ho len stmeľuje a pripraví ho do života. Zážitky, ktoré zažije, mu nik nevezme a bude na ne dlho spomínať.

Týmto opakovaním si vaše dieťa zdokonaľuje svoju pamäť a buduje si slovnú zásobu. Výskumy dokazujú, že tie deti, ktorým rodičia čítali knižky, spievali si s nimi pesničky, majú v škole lepšie výsledky a majú aj lepšiu pamäť a slovnú zásobu.

Dôležité je ale rozprávať dieťaťu príbehy zrozumiteľne, nezdrobneninovať zbytočne slová, aby dieťa nemalo pocit, že je to tak správne. Keď už dieťa vníma vaše rozprávky, aby ste sa uistili, že dieťa rozprávke aj rozumelo, spýtajte sa ho na konci, o čom ste čítali, skúste mu vysvetliť nejaké nezrozumiteľné slová, ktoré možno nepochopilo. Na výsledkoch vášho dieťaťa sa vám to určite vráti.

Nakupovanie v malých obchodoch bez nákupných košíkov je vždy ťažšie, pretože naše deti, pokiaľ ich nechceme viesť na vodítku, veľmi radi budú samé “nakupovať” a dávať nám do košíkov všetko, čo majú radi, a možno ani nemajú, ale páči sa im obal a jednoducho to “chcú”. Veľké supermarkety a hypermerkety ale na nás, matky s deťmi, myslia a preto máme našťastie k dispozícii nákupné vozíky, kde malé neposedné osôbky môžeme vložiť. Už aj detičky v škrupinkách častokrát vidieť, ako sú uložené v košíku a spolu s rodičmi “nakupujú” a sledujú očkami všetko naokolo. Staršie deti pri sedení v košíku majú rozhľad, pretože všetko vidia z výšky a môžu sledovať okolie. Aj pre nás mamy je toto výhodné, pretože dieťa nám nemôže utiecť, nehrozí, že by cestou niečo zvalilo, rozlialo, alebo rozbilo.

Ako dieťa zaujať

Pokiaľ ale nakupujeme príliš dlho, naše deti môžu byť nervózne, znudené a tak treba aj tu dieťa niečim zabaviť, aby sme nemuseli utekať z hypermarketu skôr ako všetko nakúpime. Niekedy pomôže nejaká malá maškrta z domu, nápoj, alebo aj nejaká hračka z oddelenia hračiek, ktorú potom pri pokladni odovzdáme, ale splnila svoj účel zabaviť dieťa počas nakupovania. Sú deti, ktoré si nedajú ničím vysvetliť, že nemôžu všetko dostať, čo vidia v obchode a vedia pritom narobiť riadny “cirkus”. Vtedy nepomáha ani pekné slovo, ani krik, určite niekto zažil aj situáciu, keď sa deti hádzali od zlosti na zem. V takých prípadoch je najlepšie si dieťa nevšímať, pretože prílišné dohováranie môže dieťa vyprovokovať k ešte väčšej hystérii. Treba ho nechať, nech trucuje,ale pritom sledovať, aby nespôsobil úraz sebe alebo niečo nezničil. Ak napriek tomu dieťa odmieta spolupracovať, treba ho jednoducho vziať von, kde sa určite ukľudní. Dieťa si musí uvedomiť svoje hranice a netreba mu ukázať, že svojim trucovitým správaním dosiahne svoje.

Malý zákazník

Pokiaľ už deti rozumejú, čo im rozprávame, môžeme ich tiež zapojiť do nakupovania a požiadať ich, aby nám ukladali veci do košíka. Ak je natoľko poslušné a disciplinované, že nič nezhodí, môžeme ho nechať chodiť pomedzi regály a dávať mu inštrukcie, čo má z poličky vybrať a podať vám, aby ste to vložili do košíka. Dieťa sa bude cítiť náramne dôležito. Ešte lepšiu službu urobíte, ak mu dáte na nákup malý nákupný vozík, ktoré už tiež v niektorých hypermarketoch vidieť pre malých zákazníkov. Dieťa si bude poslušne tlačiť svoj malý vozík s nákupom. Dieťa treba naučiť, že veci, ktoré nakúpime, môžeme otvoriť až po zaplatení.

Môj malý syn sa naučil, kde v našom malom obchodíku majú v regáli tyčinky. Už teraz sám príde ku regálu, pekne si čupne, vezme si tyčinky a ide ku pokladni, kde pekne sáčok odovzdá pani pokladníčke, ona mu prebehne čiarový kód a tyčinky mu vráti. Je strašne zlatý pritom a veľmi sa na ňom nasmejeme.

Zhrnutie

• Na nákupy by sme nemali chodiť s deťmi v čase najväčšej špičky, keď sú obchody plné ľudí.

• Dieťa by nemalo byť počas nákupov hladné, smädné, nevyspaté, určite by malo byť prebalené, aby nemalo dôvod byť nervózne kvôli mokrej plienke. Staršie dieťa dajte vycikať, aby ste nemuseli počas nakupovania odbiehať. Našťastie, veľké supermarkety už majú aj toalety pre svojich zákazníkov.
• Vezmite so sebou niečo na jedenie, pitie, obľúbenú hračku, aby ste dieťa niečim odpútali, zabavili.
• Ak je možnosť, vezmite dieťaťu v obchode malý nákupný vozík, aby sa mohlo aktívne zúčastniť nakupovania. Pokiaľ tá možnosť nie je, dovoľte dieťaťu, nech vám pomáha ukladať veci do vozíka.
• Dieťaťu jasne dajte najavo, čo si môže v obchode kúpiť a čo nie. Nie je dobré dieťaťu nič nekúpiť, aby sa necítilo ukrivdené, že muselo absolvovať toľkú nákupnú tortúru bez odmeny, ale zase by nemalo vykúpiť pol obchodu. Dohodnite sa na nejakom kompromise, ktorý dieťa uspokojí, ale aby ste nemuseli siahať hlboko do vrecka kvôli jeho nárokom. Napr. pred Vianocami nebudete kupovať v obchode hračky, ale skúste mu vysvetliť, že bude chodiť Ježiško a určite mu niečo donesie.
• Nedajte sa vydierať detským plačom, inakšie sa dieťa naučí, že krikom dosiahne svoje a nabudúce to bude na vás skúšať znovu.

Samo sa obliecť
Už okolo 1 1/2 roku si môžete všimnúť, že dieťa vám pri obliekaní nenápadne pomáha – natrčí ruku na tričko a svetrík, pomáha pri obúvaní. Najlepšie mu určite ale ide zhadzovanie čiapky z hlavy – to ovláda už odkedy sa naučilo ovládať svoje končatiny Okolo druhých narodenín dieťa už asistuje pri obliekaní a dožaduje sa, aby sa mohlo obliecť samo, ale našu pomoc bude ešte určite potrebovať. Až okolo tretích narodenín by deti mali zvládať obliecť a vyzliecť si niektoré jednoduché časti oblečenia. Tričká a jednoduché nohavice už nemôžu byť problém, horšie to môže byť s gombíkmi, zipsom alebo zaväzovaním šnúrok na topánkach. Vo veku 4 – 5 rokov by sa už deti mali samé vedieť kompletne obliecť, problém ešte môže byť s takou kombinézou alebo so šnúrkami od topánok.

Ustielanie postieľky
Od útleho detstva treba ísť deťom príkladom a názorne im ukazovať, že je dôležité si po zobudení ustlať posteľ. Dvoj- trojročné dieťa vám bude určite rado “asistovať”, ale samo ustlať si svoju posteľ bude vedieť až okolo šiestich narodenín. Možno nie vždy budú periny rovno na sebe, ale dôležitejšie je, že to spraví, ako kritizovať formu. Dieťa treba v tomto kroku motivovať a chváliť.

Poznať hodiny
Už v predškolskom veku sa nás často deti pýtajú na čas, kedy bude napr. ich obľúbená rozprávka a stačí im povedať “keď bude ručička hore, dole, alebo na nejakom čísle”. Aj to je prvý náznak učenia sa rozpoznávania času. Šesť až osem ročné deti sa začínajú pomaly zoznamovať s pojmom celá hodina, polhodina. Skôr je zbytočné dieťaťu hovoriť – Príď domov za hodinu, za 15 minút, nebude mať predstavu o tom, ako dlho to trvá. Vo veku 8 rokov by už deti hodiny mali ovládať.

Zohriať si jedlo
Moderná doba prináša aj moderné spotrebiče, akým je určite aj mikrovlnná rúra. Deti sa s ňou zoznamujú postupne, keď sledujú rodičov, ako do nej dávajú a vyberajú jedlo a pomaly sa chcú aj oni samé naučiť ju ovládať. Vhodné je začať asi vo veku 8 rokov, za predpokladu, že dieťa má k nej dobrý prístup a nehrozí obarenie sa jedlom alebo nápojom, ak je mikrovlnná rúra príliš vysoko. Mala by byť umiestnená vo výške minimálne očí dieťaťa. Dieťaťu treba ukázať názorne, ako mikrovlnná rúra funguje a dať mu inštrukcie, čo sa do nej smie a čo nesmie dávať.
Na plynový alebo elektrický sporák treba nejaký ten rok ešte počkať, kým dieťa ešte viac dozreje, ideálne je až okolo 10.-11. roku veku dieťaťa.

Telefonovanie
Je moderná doba a to, čo sme my neovládali do pubertálneho veku, vedia už naše 9-ročné deti. Jednoducho, doba a technika pokročili a deti už od malička sa stretávajú napr. s mobilnými telefónmi, počítačmi, mp3 prehrávačmi. Deti dostávajú mobilné telefóny už niekedy vo veku 6-7 rokov, podľa toho, či už ovládajú písmenká a číslice, aby mal mobilný telefón pre dieťa zmysel. Tie šikovnejšie deti ale dokážu prijať telefónny hovor aj oveľa skôr, lenže ak nie je nablízku rodič, asi vám neodovzdá odkaz, kto volal, pretože na takéto úlohy ešte nie je pripravené. To je asi tak vo veku 8 – 9 rokov. Akonáhle dieťa dostane svoj mobilný telefón, treba ho poučiť, ako s ním narábať, komu smie a nesmie volať, ako má preberať hovory a čo smie a čo nesmie do telefónu za žiadnych okolností povedať.

Prechádzanie cez cestu
Určite sa všetci najviac obávate asi momentu, keď vaše dieťa bude chcieť ísť samo do obchodu, alebo ku kamarátke, resp. do školy. Pokiaľ obchod nie je za rohom, budete určite tŕpnuť, aby sa vášmu dieťaťu nič nestalo. Je dobré ho teda vopred upozorniť, ako sa má na ceste správať, aby si neublížilo alebo nespôsobilo kolíziu neopatrným správaním. Už počas vašich spoločných prechádzok dieťaťu vysvetľujte, ako sa chodí po chodníku, ako sa prechádza cez cestu a naučte ho základné pravidlá aj pri bicyklovaní. Takisto ho poučte, že sa nesmie dať do reči s cudzími ľuďmi a nesmie k cudzím ľuďom ani nastupovať do auta. Dieťa vo veku 8 – 9 rokov je už natoľko rozumné, že sa bude držať vašich rád a bude sa podľa nich aj správať. Deti vo veku 10-11 rokov by už mohli tiež vedieť samé cestovať autobusom a vedieť, kde majú nastúpiť a vystúpiť.

Zostať samé doma
Pre rodičov môže byť nechať doma dieťa samé hotovým strašiakom. Niektoré deti sa na to tiež vyslovene tešia, iné sa boja, pretože sa cítia samé a nechcú zostať doma samé za žiadnu cenu. V tomto smere je ťažké povedať ideálny vek, záleží od vyspelosti vášho dieťaťa. Moja 8-ročná dcéra párkrát prišla domov vtedy, keď som bola na prechádzke s mladším dieťaťom a s plačom ma išla hľadať, pretože nechcela ísť domov, i keď mala so sebou kľúčik od domu. Na druhej strane bola už párkrát doma, keď som jej vysvetlila, že idem na 15 minút len do obchodu a hneď som späť. Ide o ten pocit, že mama niekde šla, viem o tom a príde, lebo to sľúbila. Zvyčajne ale od 10-tich rokov deti nemajú problém zostať doma samé, i keď si treba tiež stanoviť pravidlá, čo môže a nemôže robiť. Zvážte, či je rozumné, aby si vodilo domov kamarátov počas vašej neprítomnosti, aby ste neboli prekvapení, že vám zmizne nejaká cennosť, alebo hoci váš obľúbený rúž z poličky v kúpeľni. Vtedy je ťažké hľadať vinníka. Deťom určite nechajte na viditeľnom mieste telefónne čísla, kde majú v prípade núdze volať. S vymoženosťou zostať samé doma súvisí aj schopnosť zamknúť za sebou dvere, ak dieťa z domu odchádza.

Pozor! Ak si vaše maloleté dieťa počas neprítomnosti rodičov ublíži, môžete byť stíhaní za nedbanlivosť.

Po dlhšom čase som sa vybral do Košíc autobusom. Nešiel som ním už niekoľko rokov a tak som sa celkom tešil. Pozoroval som ľudí okolo a pohľad mi upútala skupinka ľudí čo sedela neďaleko mňa. Na štvorsedadle sedela stará pani a jej manžel, oproti ním mamička a jej asi štvor až päťročná dcéra. Obe vyfintené ako z módneho časopisu. Mamička v minisukni iba o pár čísiel širšia v bokoch ako v pase, tesné tričko upnuté na opálenom tele a ovešaná na krku a prstoch zlatom. Bola trocha viac namaľovaná, ale pristalo jej to. Rušilo to len prvý dojem. Všetko kazil len ten jej výraz. Znudený a
znechutený a občas kradmý pohľad po ľuďoch akoby hovoril “Preboha, fuj, kde som sa to dostala”. Jej malá princezná bola oblečená podobne, len podpätky a maľovanie nahradili copíky vyčesané na vrch hlavy. Kývala nožičkami sem a tam a vyzeralo to, že je znechutená rovnako, ako jej mama.
Oproti ním sedeli starček a starenka. Manželia. Obaja sa opierali o paličky, boli skromne schúlení k sebe a tichučko si občas niečo povedali. Sálala z nich domáca pohoda, mier a pokora.
Sedeli, nikoho si nevšímali, len pani občas vyrušilo kopnutie malej princezny pod koleno. Najprv sa zdalo, akoby náhodou, že nechcene sa dievčatko dotklo špičkou topánky babičky. Čím viac sa stará pani uhýbala, tým viac bolo na dievčatku vidieť, že kopance sú cielené. Kývala nohami, kývala, pohľad upretý na tvár starej pani a kop – a zas akoby nič sa pozerala cez okno. Stará pani si poposadla a za chvíľu zas. Pátravý pohľad a raz, dva, tri – kop. A zas nenápadný pohľad von. A tak dookola. Babka už nevedela kde s nohami a snáď iba slušnosť jej bránila mamičke niečo povedať a tak trpezlivo sa snažila vycítiť okamžik výkopu a včas uhnúť. Ani ľudia okolo nehovorili nič. S počtom kopancov sa len úmerne zvyšovalo krútenie hlavou a znechutenie obidvoch manželov a ostatných cestujúcich.
Celé to sledoval mladík stojací opodiaľ. Mal také tie široké nohavice s rozkrokom pri kolenách, vyťahané tričko a čapicu so šiltom dozadu. Žuval žuvačku a občas nezúčastnene zavadil pohľadom o štvoricu. Potom sa zas pozeral znudene von. Nerobil nič. Bol jeden z mála ľudí, na ktorom sa nedalo poznať či sa zabáva, alebo je pohoršený.
Keď už stará pani nemala kde uhnúť a dievčatko sa muselo zviesť skoro až na okraj sedačky, aby si mohlo kopnúť, neudržal som sa a povedal som mamičke:
“Prosím vás, nemôžete tomu decku niečo povedať? Nevidíte, čo robí??” Mamička sa pozrela na mňa potom na svoju princeznú, pohladila ju a pohŕdavo povedala:
“Prečo by som jej dačo vravela? My deťom doprajeme voľnú výchovu”.
Tou odpoveďou šokovala celý autobus. Dievčatko si ešte dvakrát koplo, kým autobus došiel k zastávke. Mladík s nohavicami spustenými poniže pása sa lenivo zobral a prechádzal nezúčastnene okolo štvorice ku dverám. Keď bol tesne pri nich, urobila sa scéna ako z filmu. Bolo to dielo pár okamžikov. Dokolísal sa pomaly k ním, stále mal ten nič nehovoriaci výraz, kľudne až lenivo vybral z pusy žuvačku a jedným pohybom ju zamotal dievčatku do vlasov. Ladným ľahkým pohybom, ako keď maliar dá na obraz tú poslednú dôležitú bodku. Bez mihnutia oka postupoval ďalej k dverám akoby nič.
Mamička zalapala po dychu za vyštekla:
“Čo to robíš ty idiot jeden”? “Šibe ti?”
Chlapec len tak lenivo otočil hlavu späť a úplne kľudným hlasom povedal: Nie, ale naši mi tiež dopriali voľnú výchovu.. Ahoj”
Knísavým pohybom vystúpil z autobusu na ulicu a ešte sa na starú pani usmial a do okna jej ukázal dva prsty na znak víťazstva. Stará pani mu neisto zamávala. Celý autobus sa zabával. A ja s ním. Teraz v tom prípade “voľná výchova” priniesla svoje ovocie a pre všetkých ten mladík bol taký “borec nakoniec”.