Vrabček
Sedí vrabec na streche,
premýšľa o nepleche,
dumá, dumá, kde zosadnúť,
aby mohol zasa kradnúť.

Na všetkých má veľkú zlobu,
kde uchmatnúť niečo k zobu,
vziať si zrnká pšeničky,
nebudú mať sliepočky.

Včielka
Lieta včielka z kvetu na kvet,
preletuje a zbiera med,
med od nej je veľmi zdravý,
čo je choré, to napraví .

Na hrdlo a choré mandle,
sladký medík dobre padne,
po chorobe tvojmu telu,
vráti zdravie, dá ti silu.

Veverička
Zoskočila veverička,
na cestičku dolu z pníčka.
Splietla si sa veverička,
nie oriešky, ale sklíčka!

Tam od hora z veľkej výšky,
videla som dva oriešky.
Kto už nemá dobré oči,
takto občas chybne skočí.

Pavúk
Blíži sa už koniec leta,
pavúk tíško siete splieta,
také jemné pavučinky,
na mušky mu tečú slinky.

Jedná nitka, druhá nitka,
pekne rovné, bez pravítka.
Sieť je pekná robota,
kto sa do nej zamotá?

Škrečok
Náš syn Maťko dostal škrečka,
na lícach má veľké vrecká,
sklad obilia si v nich robí,
ukladá ho do zásoby.

Sú tam zrnká kukurice,
trochu raže i pšenice,
teraz môže pekne spať,
a po troške z toho brať.

Ježko
Čo to funí pod kríčkami,
šúcha, šúcha nožičkami,
kotúľa sa sťa guľôčka,
vyliezlo to spoza kríčka.

Tá guľka má ale ihly,
pozor, by ste sa nepichli,
už viem, je to malý ježko,
dali sme mu meno Dežko.

Lienka
Stretla Anka v parku Zuzku,
obzerá si na nej blúzku,
v tom sa mykne, zabedáka,
Zuzka, veď tam máš chrobáka.

Aký chrobák, to je lienka,
vraví Anke sestra Lenka,
pozri, sedem tmavých bodiek,
na červenej farbe kroviek.

Zajko
Beží zajko v ďateline,
zabára si labky v hline,
od strachu mu srdce búši,
ovisli mu obe uši.

Čoho sa tak bojíš zajko,
veď si veľký, nebuď bojko,
poľovníka, čo má pušku,
strieľať vie, má dobrú mušku.

Myška
Z domu vyšla mladá myška,
našla orech, tak ho hryzká,
mama za ňou z diery kričí,
pozor, niekde kocúr trčí.

Ten má veľmi ostré zuby,
ľahko s nimi ťa zahubí,
neboj mama, pozor dám,
kocúrovi sa nedám.

Krtko
Čože je to, aký drobček,
čo nám v mrkve dvíha kopček,
dvíha kopček, dvíha vrtko,
jaj veď je to malý krtko.

Ryje krtko, tlačí hlinu,
doryl jednu, začal inú,
budeš platiť náhradu,
že si rozryl záhradu.

Kačka
Čože je to, aké vtáča,
čo po brehu ťažko kráča,
nevie ešte ani lietať
nôžkami vie iba splietať.

Aké meno má to vtáča,
jaj, veď je to malé káča,
ale kde má mamičku,
veľkú bielu kačičku ?

Kohút
Sedí kohút na plote,
volá sliepky k robote,
ki-ki-ri-ki moje sliepky,
treba vajce do polievky.

Nahnevá sa gazdiná,
nenasype nám zrna,
nenasypú ani dievky,
hladné budú všetky sliepky.

Kocúrik
Kráča kocúr po dvore,
plaší myši v pitvore,
tie tam majú malú dierku,
za dverami, pri vedierku.

Vykukla von myška mama,
dajte pozor, dnes som sama,
dajte pozor moje deti,
bo sem kocúr ihneď vletí.

Psík
Hav-hav-hav-hav šteká pes,
robí vresk a to je des.
Na koho sa toľko zlostí,
ukradol mu niekto kosti?

Ale čoby, kdeže kosti,
to ho iba mačka zlostí,
vyšla hore na strechu,
a robí tam neplechu.

Kravička
Matilda je naša krava,
tá nám dobré mliečko dáva,
mamka mi ho dáva piť,
budem zdravá, dlho žiť.

A ta naša kravička,
je teliatku mamička,
to sa pri nej stále jaší,
sliepky v dvore pri tom plaší.

Koník
Na lúke sa pasie koník,
veľký, vraný a nie poník,
pasie ho tam Anička,
jeho malá panička.

Odviedla ho do maštale,
vyčistila dokonale,
do vedra mu dala ovos,
aby vládal ťahať povoz.

Moriak
Hudri – hudri, nože udri,
neudrie ten, kto je múdry,
moriak takto vykrikuje,
po dvore sa rozťahuje.

Volá k sebe všetky morky,
od gazdinej, tetky Dorky,
dostaneme zobnúť zrna,
priviezla ho včera z Brna.

Kozička
Ja som koza a mám rohy,
dva rohy a štyri nohy
a na nohách kopytá,
koľko? Kto sa opýta?

Na nohe mám dve kopytá,
poviem tomu, kto sa spýta.
Že ich mám pár, nevie nik ?
Veď som párnokopytník.

Vezme myška mydlo, vodu,
nebude ver´ nič na škodu.
Namydlí si rúčky, ušká,
veď hniezdo tam má už muška.

Mrkla myška na nôžky,
fuj, tie moje ponožky!
Čo s nimi ja robiť mám?
Do práčky ich asi dám.

Už je myška zasa čistá.
Môže si byť celkom istá,
že tá špina z komína,
na myšku len spomína.

B. Čulmanová

Lastovička vo fraku
a v hlinenom baraku?
Veď vidí aj slepý,
že si z blata lepí dom.

Zato pekne v suchu
zje si svoju muchu,
keď ukončí lov.

Už nezmokne v daždi,
už má ako každý
strechu nad hlavou.

Zvesť
Oznamujú lastovičky,
že sa blížia chladné dníčky.
Vybavené pasy majú,
ráno na juh odlietajú.

O vetre a buku
Duje vetrík – fúka
od buka do buka.
A hora – horenka
zavše si zastenká:
jak ten vetrík fúka
od buka do buka.

O starej sove
Kto to v noci húka
na konári buka?
To tá sova stará
také divy stvára.
Veselo si húka
na konári buka

O kukulienke
Kukulienka, kuku…
vidím ťa na buku.
Nauč aj mňa kukať,
dám ti zlatý dukát.
Margita Figuli

Pršalo zvečera
Ľudmila Podjavorinská
Pršalo zvečera, ninini,
umokli svrčkovi periny.

Zmokla mu halienka, jejeje,
kdeže sa na nôcku podeje?

Trblietavá kúzelníčka
Jašterička – kúzelníčka
stokrát mení farbu trička,
keď slnečné triky chystá.
Bystrá ako voda čistá,
raz je iná, raz tá istá.
Kto sa schuti nezasmeje,
keď ju vidí tam, kde nie je?

Pantomíma na komíne
Tancujú bociany na komíne,
pokým sa sychravé ráno minie.
Raz na jednej, raz na druhej nohe
čakajú slniečko na oblohe.
Skrehnuté bociany na komíne
tancujú ako v pantomíme.

Len čo vetrík jemne fúkne,
ukryje sa popod sukne.
Kýcha, smrká, kade chodí,
že vraj sa mu plano vodí.

Poviem ti ja tajné veci,
ktoré vedia asi všetci.
Ráno sprcha, rozcvička,
trénujeme telíčka.

Chrípku, nádchu nepoznám,
pridaj sa ty, ježko, k nám.
Otužujme sa my spolu,
bacily, tie majú smolu.

Beatrica Čulmanová

Stoja sane okované,
sadajú si vrany na ne
a už letia dolu v letku,
starý vraniak naprostriedku.

Z hory sa im sova díva,
sanice je žiadostivá,
prisadne si na kraj sánok
medzi kŕdlik pyšných vránok.

Letia sane briežkom dolu,
vrany majú dobrú vôľu,
iba vraniak v hrde veľkom
rovnováhu stratil celkom.

Prekoprcli sane v letku,
vreštia vrany v divom zmätku,
pani sova plačom kvíli,
okuliare jej rozbili.

Za stodolou otrhanou
jojká vraniak s čiernou vranou
a na stráni dodrúzgané
ležia sane okované.

Meduška
Zima, zima, sviatky veľké!
My spievame Medulienke.
Želáme jej v novom roku
radosti na každom kroku.
Ak sa pieseň podarí,
Meduška nás obdarí.
Dobre sme sa, dobre mali,
vrecko sme si vyspievali.
A v tom vrecku, čimčari,
bude dobrôt do jari.

Vtáčiky v zime
Zima vbehla za vrátka,
vyplašila vtáčatká.
Sneh sa sype, vietor hudie,
čo len s nami teraz bude?
Nezhyniete, moji malí,
kŕmidlo sme na strom dali.

V. Reisel – Vtáča v zime
Sedí vtáča na haluzi,
nespieva, len roní slzy.
Hlad ho morí, neboráka,
čo položiť do zobáka?
Semiačok niet v tráve, v kríčku.
Kto by myslel na pesničku?
Videli ho chlapci malí,
vzápätí si povedali:
„Ostane to vtáča nemé?
Zrniečok mu nasypeme.
Aby keď jar zletí k stráni,
spievalo nám ako vlani.“

Zvieratká v zime
Fúka, sneží, vrana kráka,
hľadá niečo do zobáka.
Krok, krok, ešte krok,
plný bodliak semienok.
Nie je jej zima? Nie je.
Teplučké perie ju hreje.

Prečo sa zvieratká zrazu
neboja tuhého mrazu?
Poviem ti to pošušky-
majú zimné kožúšky.
Nie je im chladno? Nie je.
Teplučký kožuch ich hreje.

Príroda zvieratká
na zimu oblieka.
Zvieratká áno,
ale nie človeka.
Nie je ti zima? Nie je.
Mňa teplá vetrovka hreje.

Dunčo a sneh

Robia vločky
vzduchom krôčky
a hneď všetky do radu
zasypali búdu s Dunčom,
dvor i celú záhradu.
Keď sa spýtal Dunčo detí,
čo to biele znamená,
ušla sa mu do kožucha
jedna guľa studená.

Zajac

Zima je, zima je,
ušiačik – hup!
Kdeže si, kdeže si,
nájdeš dnes hlúb?

Chorá srnka

Odtrhla si srnka v hore
raz lízanky cencúľové.
Teraz plače pri mame,
hrdielko má boľavé.

Vtáčia hostina
V záhrade sa začína
zimná vtáčia hostina.
Do krmítka deti dali,
čo po dvore pozhŕňali.
Na jar vtáčky na kríčku
dajú deťom pesničku.

Prvý sneh
Po studenom ráne
sadla vrana k vrane.
Pošepla jej do ucha,
že je doma porucha,
že do hniezda spadla hviezda,
za ňou druhá, tretia.
Biele sú a svietia.

Jeleň, srnka, vĺčik s líškou
stoja už tam pred jej chyžkou;
skúšajú si bundy ladné,
nikto z nich už neprechladne.

Zatiaľ Zima s pýchou v oku
čaká Macka pri obloku;
zvedavá je, kde sa motá,
keď je v hore toľká psota.

Vtom však Macko sivooký
postaví sa pod obloky;
za nechty si silno dúcha,
oziaba ho bez kožucha.

Ľúto ho je babke Zime,
ťažkú bundu z klinca sníme,
z dverí mu ju na dvor hodí,
dobrá bude od príhody.

Macko priam ju naťahuje,
lebo sneh už poletuje –
a len čo ho zver v nej zočí,
hybaj s ním ta, po úbočí,

Babka Zima za ním hľadí,
ale Macko nemá vlády,
v húšťave si ľahne asi
a tam vyčká jarné časy.

Sprav ježuľka dva kotúle,
ber jablká, ber aj dule.
Komôrku si naplníme,
aby bolo čo jesť v zime.
Hopky, hopky pre radosť,
bude zásob, bude dosť.

Ježko
Ježko Bežko plány kuje,
na spánok sa pripravuje.
“Akosi mám prázdno v brušku,
dám si ešte sladkú hrušku.”

Ježica mu z izby volá -
“Hotová je posteľ tvoja.”
Zdvihne vankúš ľahúčko,
podaj aj mne jabĺčko.

Ježko v daždi

Zastihol dážď ježa,
schovala ho veža.
Čaká ježko vo veži,
až sa celý naježí:
- Zastavím dážď sám,
kvapky popichám.

Ježko

Lezie ježko, lezie v lese,
jabĺčko na chrbte nesie.
do lístia sa zahrabal
a tam sladko zaspinkal.

Lezie ježko lezie v lese
jablčka si domov nesie.
Ježko pichá do všetkých strán
ja sa chytiť nenechám.

Ježko

Išiel ježko po hájičku,
zrazu zbadal jašteričku.
Povedal jej pošušky,
aby šla s ním na hrušky.

Nejdem, vraví jašterička.
Nemám rada hrušky.
Mne ti chutia od malička
iba tučné mušky.

Išiel ježko po hájičku,
zrazu zbadal veveričku.
Povedal jej pošušky,
aby šla s ním na hrušky.

Nejdem, vraví veverička.
Nemám rada hrušky.
Ja si zájdem do lesíčka
tam sú pre mňa šušky.

Ježko
Ježo, ježo, ježatý,
čo ti treba na šaty?
Mne sú treba iba ihly,
aby ste sa na nich pichli.

Vždy najprv preráta, cipky či sú všetky,
aby z toho nemala na druhý deň pletky.
A práve dnes stala sa s cipuškami chyba,
pri rátaní zbadala, že jej jedna chýba.

Hľadali ju po dvore, na ulici v sade –
cipky nikde – dobre sa pozerali všade.
Smutné tváre, srdiečka potešila mama:
- Nebojte sa, detičky, ráno príde sama.

Mama išla postieľky napraviť im všetky –
zrazu volá: Nože sem, poďte moje dietky!
Kukli dietky do izby – ach, to bola pletka –
veď cipuška stratená na postieľke sedká!

Oči, ústa, srdiečka otázka to samá,
na tie zasa odpoveď má veru len mamka:
- Popoludní zaiste zavretý bol kurník,
vajíčko zniesť chcela nám, neotvoril jej nik.

Cez oblôčik vletela – otvorený býva,
na postieľku skočila – tam sa sladko sníva.
A keď zniesla vajíčko, zavzdychala: Och, och!
- Prečo y som musela vždy spať len na pántoch?

A tak sladko hajala, jak princezná v zámku,
teraz aj vy choďte spať, poslúchnite mamku.

Za slniečka, skoro zrána,
vstala včielka, vybúvaná.
Vstala – a už letí, hej!
po lúčine zelenej.

Na lúčine v slnka jase
na stá kvetov rastie v kráse,
prvosienky, kašky – hľaď,
kto by ich chcel vyrátať!

A už včielka ku nim sadá
a už prosí, čo by rada:
„Kvietky-krásky, nože, hej!
Dajte šťavy medovej!“

A tie kvety a tie krásky
hneď ju pozývajú z lásky
do svetlice ružovej,
ku hostine hotovej.

A sa smejú, smejú stíška
a jej lejú do kalíška,
do hrnčíčka lejú jej
vonnej rosy medovej.

Pije včielka, chtivo pite,
u kašky i u ľalie
sladký zberá peľ i mok –
už má plný hrnčíčok!

Letí včielka poľom v lese,
hrnčíček si s medom nesie,
keď tu kopŕc! premilá
hrnčíček si rozbila!

Rozbila, jaj! hrnček, sklienku,
rozliala si medovienku –
Poďte, kto má medík rád,
poďteže si pochutnať!