Nieto lepšej vody ako voda z hory,
z takej vody nikto ešte nebol chorý.

Pite, deti, pite, vždy mi dosť zostane,
ak nemáte hrnček, nastavte si dlane.

Nieto lepšej vody ako z horskej studne,
hoc´ sa celá rozdá, nič z nej neubudne.

Pite, deti, pite, vždy mi dosť zostane,
ak nemáte pohár, nastavte si dlane.

A keď do nej mlieko vteká,
na stole je – šálka mlieka.
Detváky sú veľmi rady,
keď je šálkou čokolády.

Dospelých zas veľmi baví,
keď z nej majú šálku kávy.
Jej život je samá zmena:
jedna šálka – mnohé mená!

František Rojček

To je, prosím, naša Ica,
neslýchaná parádnica.
Len čo príde zo školy –
pred zrkadlom vykrúca sa,
ústa škerí, zúbky cerí,
no a pritom sama verí,
že je prvotriedna krása.

Keď sa potom učiť začne,
neraz potiaže má značné:
učebnicu drží ruka,
jedno oko do nej kuká,
druhé očko škúli zasa
do zrkadla. Aká krása!

“Oškrab krumple”, vraví mama.
Zamračí sa mladá dáma,
ale vynájde sa predsa:
k zrkadielku cupi-dupi,
skúša, jak jej krásne svedčia
náušnice z hnedej šupy.

A keď mama nie je doma-
Ica zase dobré to má:
v skrini kvári, všetko lieta,
navyvláča hŕbu šiat,
pred zrkadlom ani had
vykrúca sa v toaletách.

Takáto je naša Ica
neslýchaná parádnica.
Iba to je strašná škoda:
uši týždeň neumyté,
hrdlo špinou pokryté,
zdá sa – hnusí sa jej voda.

Skvelý účes u tej dámy
- ale “smútok” za nechtami
a na mašli krásna Ica
nosí pyšno mastný fľak.
To je skvostná dievka, však?
To je Ica – parádnica.

Autor: Krista Bendová

Stratila som, našla som,
namôjveru, šťastná som.
Hop-cup, našla som,
veru, šťastná som.

Zrkadielko mi treba
väčšmi ako kus chleba.
Hop-cup, mi treba
ako kus chleba.

Sedí pekár blízko vrát,
predáva chlieb za dukát
a za toliar buchtu bielu
na sviatok a na nedeľu.

Skočí slnko – stŕpne zem:
Pekár, nošu chleba sem!
Aj chce platiť za chlieb v noše,
keď tú zhíkne: – Kde mám groše?

Vystrie pekár zásteru:
- Syn môj, nedám na veru!
Mám deti – nuž moja rada:
Kto čo stratil, nech aj hľadá.

Smutno kráča slnko späť,
prekutáva celý svet,
ale čo, keď peniažteky
ležia ticho na dne rieky?

Mária Rázusová – Martáková

Autodráhu chlapci majú,
s autami sa spolu hrajú.
Zo škatúľ budú garáže,
Paťko nám to ukáže.

Ninka chodí s malým psíkom,
Katka chodí ku koníkom.
Vierka drží šarkana,
púšťa si ho od rána.

Zuzička má saxofón,
vylúdi nám pekný tón.
A keď máme voľný čas,
rád sa hráva každý z nás.

Beatrica Čulmanová

Mám babičku, mám i dedka,
som ich vnúčik, radosť všetka.
K práci privyká ma dedko,
naučí ma robiť všetko.
 
A babička pečie, varí,
spolu sa nám dobre darí.
Ježiško, starkým zdravia daj
a každý deň im požehnaj.

Otecko a mamička
Otecko a mamička,
zlaté srdce máte,
že sa o mňa toľko,
toľko nastaráte.

Prosba k deťom
Dajže mi dlaničku. Podaj mi dlaň.
Teplú a maličkú. Ocka si chráň.

Ocko ten, pravdaže všecičko vie.
A všetko dokáže a všetko smie.

Ale aj ocko má niekedy strach.
nevládze preskočiť vysoký prah.

Vtedy, môj maličký podaj mu dlaň.
Teplom tej dlaničky chvíľku ho chráň.

Starej mame 
Naša stará mama dobrá milá,
želáme ti, aby si dlho žila.
Rozprávok aby si mala plné dlane.
My ti sľubujeme, nebudeme plané.

Dom
Staviam, staviam veľký dom,
ktože bude bývať v ňom?
Mama, otec, sestrička,
ja i moja babička.

Stará mama  
Oj, všeličo, všeličo má
naša stará mama doma:
Húsku s húsatkami troma,
košík na vajíčka,
mačku aj psíčka.
A rozprávok za vrecúško,
ktoré rado moje uško.

Rozhovor s anjelom
“Anjeličku, môj strážničku,
sadnime si na lavičku.
Už ťa asi krídla bolia.
Lietaš so mnou dookola,
strážiš si ma, chrániš si ma…”

“Deti strážiť, to je drina.
Božie klbká nepokoja,
neposedia, nepostoja,
robia, ako radosť káže,
premôžu ňou všetky stráže.”

“Anjeličku, múdry, biely,
už ti krídla oťaželi.
Sadnime si na lavičku,
zlož si ruky pod hlavičku,
pospi si!”

“A na tú chvíľu,
kým mi sníček vráti silu,
kto to vezme?”
“Pán Boh z neba.
Bude strážiť mňa i teba.”

Babka okom mihla:
Kde je moja ihla?
Indiáni, Apači,
už sa mi to nepáči.
Čelenku ste ušili,
sedem ihiel zlomili.

Topánočka – František Rojček
Topánočka tíško vzlyká,
uhryzla sa do jazyka.
Nôžka sa jej prihovára:
Neskočíme po lekára?

Tržnica
Tržnica je krásne miesto,
koľko vecí tu vždy jesto.
Jablká, hrušky, slivky, hľaď,
kto by ich chcel porátať.

Jablká, slivky, hruštičky,
plné sú nimi košíčky.
Ovocie zdravie dodáva,
preto ho každý jedáva.

Zub
Našej malej Ľube,
rastie diera v zube.
Nezaspí bez čokolády,
jazýček má stále sladký.
Pomoc našla u zubára,
na zúbky si pozor dáva.
Mrkvu hryzká, mliečko ľúbi,
pred spaním si čistí zuby.

Maľovaný hrádok
Za horami, za dolami
stojí hrádok maľovaný.
V hrádku býva hradná panna
ešte krajšie maľovaná.
Kto chce poznať jej podobu,
nech beží s vedrom po vodu -
nech jej z tváre pozmýva
všetky krásky – farbivá!

Môj sklenený pohár
Môj pohár sa každú chvíľu
na stolíku preoblieka:
raz má sako z limonády,
inokedy tielko z mlieka.
Občas v lete mu upletie
bublinkový sveter sóda,
každé ráno mi ho mamka
v kakaovom tričku podá.

Snívanie
Splním si svoj veľký sen,
už čoskoro, ja to viem.
Každý predsa vždy rád sníva,
snívanie vždy pekné býva.
Keď však sny si splniť želáš,
na snívanie čas už nemáš.
Do práce sa musíš dať
a na chvíľu nesnívať.

Voňavá hádanka
Čímže vonia hora, čím?
Hora vonia ihličím.
A čím ešte? Zlaté mamy
vravia, že aj zvieratkami.
Váza vonia kvetmi,
hlučný dvorček deťmi,
záhradôčka vtáčikami
a ihrisko pieskohrami.
A čím vonia Janíčko,
keď sa prejde máličko
popri hniezde osom?
Čím by voňal? Nosom.

Urobím krok-
on spraví krok.
Ja zohnem hlavu-
on ju zohne.
Ak sa ja pohnem,
tiež sa pohne.

Vykoná všetko to, čo ja.
Nedožičí si pokoja,
najvernejší psík na svete.
A vždy ho pri mne nájdete,
ako mi ticho päty čuchá.

Ale v jednom ma neposlúcha.
Kameň mu hodím:
“Prines, Bobík!”
On hádže tiež!
Jaj, čo to robí ?
A nepobehne, mátoha!

Iba mi kňučí pri nohách:
” Nerob si zo mňa dobrý deň!
Ja nie som psíček.
Ja som tieň!”

Milan Rúfus