Starček a jeho dcéry

V jednej osade žil starček s troma dcérami. Najmladšia z nich bola najkrajšia a najmúdrejšia.
Žili veľmi biedne. Dom mali deravý, chatrný, teplého oblečenia málo. Za veľkých mrazov sedával starček s dcérami pri ohni a zohrievali sa. Na noc oheň zahasili, ľahli si spať a do rána mrzli.
Raz, bolo to dáko o polzime, strhla sa nad tundrou strašná fujavica. Duje deň, duje dva, duje tri… Vari všetko zaveje.
Ľudia nemôžu vyjsť z domov, sedia lační.
Sedí v dome aj starček so svojimi troma dcérami a počúva, ako víchor zavýja.
Napokon povie:
– Neprečkáme my túto fujavicu. Poslal ju Kotura, pán vetrov.
Srdí sa, ako vidieť. Chce, aby sme mu poslali peknú ženu. Nože choď, ty moja najstaršia, ku Koturovi, lebo inak zahynie všetok náš ľud. Choď a popros ho, aby zastavil víchricu.
– Akože pôjdem, – vraví dievka, – cestu neviem.
– Dám ti malé sánky. Postrč ich proti vetru a choď za nimi.
Vietor ti bude rozväzovať šaty, ale ty sa nezastav a nezaväzuj ich. Sneh sa ti bude pchať do obuvi, ale ty ho nevytriasaj, nezdržuj sa.
V ceste ti bude stáť vysoký kopec, vyjdi naň. Tam sa už potom zastav, povytriasaj si sneh a pozapínaj šaty. Na kopci priletí k tebe vtáčik a sadne ti na plece; neodožeň ho, ale ho pohlaď a poláskaj.
Potom si sadni na sánky a spusť sa z kopca. Zavezú ťa rovno pred Koturov dom. Vojdi dnu, sadni si a ničoho sa nedotkni, len čakaj.
A keď príde Kotura, rob všetko, čo ti rozkáže…
Najstaršia dcéra sa obliekla, stala si za sánky a postrčila ich proti vetru.
Prešla na kuse, a tu jej víchrica rozviazala kacabajku, začalo jej byť zima. Nepočúvla otca a chytro si kacabajku zaviazala. A keď sa jej napchal sneh do obuvi, zastala a povytriasala si ho. Až potom išla ďalej, v ústrety víchrici. Šla dlho.
Zazrela vysoký kopec a vyšla naň.
Vtom priletel k nej vtáčik a chcel si jej sadnúť na plece.
Dievka zamávala rukami a vtáčika odohnala.
Vtáčik zakrúžil, zakrúžil – a uletel. Najstaršia dcéra sadla na sánky a spustila sa z kopca. Sánky zastali pred veľkým domom.
Vošla dievka do domu, obzerá sa a vidí tam kus pečeného sobieho mäsa. Rozložila oheň, zohriala sa a začala z mäsa odštipkávať. Odštipkáva a je, odštipkáva a je … Veľa ho zjedla.
Odrazu počuje, že ktosi zastal pred domom. Zdvihla sa kožušina na vchode a vošiel dnu mladý velikán.
To bol Kotura. Pozrel na dievčinu a spytuje sa:
– Skade si prišla a čo tu hľadáš?
– Otec ma poslal…
– A načo?
– Aby si si ma vzal za ženu.
– Vstaň a uvar mäso, čo som doniesol z lovu!
Dievčina uvarila mäso.
Kotura jej, ho kázal vybrať a rozdeliť napoly.
– Jedna polovica bude pre nás, – povedal, – a druhú polož do korýtka a zanes do susedného domu. Ale nevojdi dnu, počkaj pred vchodom, vyjde k tebe starenka. Ty jej mäso podaj a čakaj, kým ti nevráti korýtko.
Dievka vzala mäso a vyšla z domu. A víchrica zavýja, sneh sa sype, nevidieť na krok. Čože nájdeš v tomto nečase…?
Dievčina zašla trošku nabok, zastala, pohútala a vyhodila mäso do snehu. Vrátila sa ku Koturovi s prázdnym korýtkom.
Kotura na ňu pozrel a vraví:
– No, či si zaniesla?
– Zaniesla.
– Nože mi ukáž korýtko, čo ti dali za mäso.
Dievka ukázala prázdne korýtko. Kotura nepovedal ani slovo, najedol sa a ľahol si spať.
Ráno vstal, doniesol do stanu surové sobie kože a hovorí:
– A nech je to hotové, kým sa vrátim z polovačky. Tieto kože vyrob a uši z nich nový odev, kapce aj rukavice.
Kotura odišiel do tundry a najstaršia dcéra sa dala do roboty.
Vtom sa na vchode zdvihla kožušina a do domu vošla šedivá starenka.
– Dievka moja, – vraví jej, – smietka mi spadla do oka. Nože mi ju vytiahni.
– Nezabávaj ma, – odvrkne dievka. – Nemám kedy.
Starká nepovedala viac ani slova, zvrtla sa a odišla. Najstaršia dcéra ostala v dome sama. Mädlí ona tie kože, vykrajuje nožom, náhli sa ušiť Koturovi odev. Šije len ako-tak, ved či sa dá za deň dobre ušiť odev? A ani poriadnej, ihly nemá…
Večer sa Kotura vrátil z lovu. Spytuje sa:
– Tak čo, odlev je hotový?
– Hotový.
Chytil Kotura odev – koža je tvrdá, zle vyrobená. Primeria si, ale odev mu nepadne, aj pozošívaný je krivo, hocijako.
Nahneval sa Kotura a vyhodil dievku z domu. Vyhodil ju ďaleko do záveja. A tam aj zamrzla.
Víchrica zavyla ešte zlostnejšie.
Sedí starček vo svojom dome, počúva, ako víchor hučí vo dne v noci, a vraví:
– Nedbala dcéra na moje slová. Nerobila, ako som kázal. Preto víchrica neprestáva, Kotura sa srdí. Vyber sa k nemu ty, dcéra moja prostredná.
Zhotovil jej starec sánky, povedal všetko, ako má robiť, a vypravil ju ku Koturovi. A čaká aj s najmladšou dcérou, kedy víchor stíchne.
Postrčila prostredná dcéra sánky proti vetru. Cestou sa jej kacabajka rozviazala a sneh sa jej nabil do obuvi. Začalo ju oziabať.
Zabudla dievka na otcov príkaz, zaviazala si kacabajku a povytriasala sneh skôr, ako bolo treba.
Vyšla na kopec a zazrela vtáčika. Zamávala rukami a odohnala ho.
Sadla na sánky a spustila sa pod kopec, rovno pred Koturov dom.
Vošla dnu, rozložila oheň, najedla sa sobieho mäsa a čakala.
Vrátil sa Kotura z poľovačky, zočil dievčinu a spytuje sa:
– Čože si prišla?
– Otec ma poslal.
– A načo?
– Aby si si ma vzal za ženu.
– A čože teda sedíš? Lačný som, chytro uvar mäso!
Keď sa mäso uvarilo, Kotura ho kázal vybrať z kotla a rozdeliť napoly.
– Jedna polovica bude pre nás, – povedal, – druhú polož do korýtka a zanes do susedného domu. Ale nechoď dnu, počkaj vonku, kým ti korýtko nevrátia.
Dievka vzala mäso a vyšla z domu. A víchor duje, sneh sa valí, na krok nevidieť… Odhodila dievka mäso do snehu, postála, postála a vrátila sa ku Koturovi.
– No, či si zaniesla?
– Zaniesla.
– Dáko velmi chytro si sa vrátila. Nože ukáž korýtko, pozriem, čo ti dali za mäso.
Pozrel Kotura na prázdne korýtko, ale nepovedal nič. Ľahol si spať.
Ráno doniesol do domu surové sobie kože a rozkázal dievke, tak ako jej sestre, aby mu z nich ušila do večera nový odev.
– Ši! Večer si obzriem, čo to bude za robota!
Odišiel Kotura na lov a dievka sa pustila do práce. Náhli sa, aby do večera stihla ušiť aspoň ako-tak.
Vtom vošla do domu šedivá starenka.
– Dievka moja, – vraví jej, – spadla mi do oka smietka. Nože mi ju vytiahni, samej sa mi nedá…
– Nemám ja kedy vytahovať tvoju smietku. Aj bez toho mám veľa roboty. Choď a nezabávaj ma!
Starká už nič nepovedala a odišla. Večer sa Kotura vrátil z lovu a spytuje sa:
– Nuž čo, hotový je môj odev?
– Hotový.
– Daj, primeriam si.
Začal si primeriavať. Lenže odev je iba tak zbúchaný, nakrivo zošitý a na postavu nepadne. Nahneval sa Kotura a vyhodil starcovu dcéru ta, kde i jej sestru.
Zamrzla aj ona.
A starký sedí vo svojom dome s najmladšou dcérou, nevie sa dočkat tichej pohody. Víchrica hviždí ešte divšie ako predtým, len-len že nezvalí dom.
– Nepočúvli ma moje dievky, – vraví starček. – Ba vykonali ešte horšie, lebo Koturu rozhnevali. Ty si moja posledná dcéra, a tak mi teraz prichodí poslať teba. Ak ťa nepošlem, všetok ľud pohynie od hladu. Pozbieraj sa a choď!
A starček i jej povedal, ako má ísť a čo má robiť.
Vyšla dievčina z domu, stala si za sánky a postrčila ich proti vetru.
A vietor duje, reve, z nôh ide zvaliť, oči oslepiť, na krok nevidieť.
Ide dievčina v tej víchrici a ani na jedno otcovo slovo nezabúda.
Všetko robí tak, ako jej prikázal. Rozviaže sa jej kacabajka, nezaviaže ju. Sneh sa jej pchá do obuvi, nevytriasa ho. Zima jej je a ťažko sa ide proti vetru, ale ona sa nezastaví, len kráča a kráča.
Tu jej v ceste kopec. Vyškriabe sa ona na ten kopec, tam sa už zastaví, zaviaže si šaty a povytriasa sneh.
Odrazu priletí vtáčik a sadne si jej na plece. Ona ho neodoženie, ale ho pohladí, poláska. Vtáčik uletel.
Sadne dievka na sánky a spustí sa rovno pred Koturov dom.
Vojde dnu, sadne si a čaká.
Zrazu sa odhrnie na vchode kožušina a vojde dnu mladý velikán Kotura.
Zazrel dievčinu, zasmial sa a vraví:
– Čože si prišla ku mne?
– Otec ma poslal.
– A načo?
– Poprosiť ťa, aby si utíšil víchricu, inak všetci zahynú.
– A čože sedíš, nerozložíš oheň a neuvaríš mäso? I ja som hladný: i ty si, ako vidím, ešte nič nejedla.
Dievčina uvarila mäso, vytiahla ho z kotla a podala Koturovi.
Najedol sa a polovicu kázal zaniesť do susedného domu.
Dievčina vzala korýtko a vyšla. A vonku víchor duje, sneh sa valí, fujačí ešte horšie ako vo dne. Kade tu ísť? Kde hľadať dom?
Postála dievčina, pohútala a šla ďalej.
Ale kde ide, to ani sama nevie.
Vtom sa pri nej zjaví ten istý vtáčik, čo priletel k nej na kopci.
Popri samej tvári jej poletuje.
Dievka ide za vtáčikom. Kade vtáčik letí, tade aj ona kráča.
Šla a šla, až zrazu zbadala mihnúť sa iskru. Zaradovala sa dievka, myslela, že už našla dom. Podišla bližšie, ale tam nie je nijaký dom, len akýsi kopček. A z kopčeka sa vinie dym.
Obišla ona ten kopček, buchla doň nohou – a ukázal sa vchod.
Vykukla z neho šedivá starenka a spytuje sa:
– Kto si? A čo si prišla?
– Stará mati, doniesla som vám mäso. Kotura mi kázal.
– Kotura? Tak teda daj! A počkaj chvíľu.
Stojí dievčina pri kopčeku a čaká. Dlho čakala. Naostatok sa vchod poznove odkryl, vykukla z neho starenka a podala korýtko.
Čosi v ňom bolo. Dievča sa vrátilo ku Koturovi.
– Dáko dlho si chodila. Našla si dom?
– Našla.
– A mäso si dala?
– Dala.
– Nože mi podaj korýtko, pozriem, čo je v ňom.
Pozrel Kotura do korýtka – a tam nože, škrabáky i mädličky na vyrábanie koží, aj oceľové ihly. Zasmial sa:
– Veľa užitočných vecí ti dali. Všetky sa ti zídu.
Ráno Kotura vstal, doniesol do domu surové sobie kože a kázal si ušiť do večera nový odev, kapce aj rukavice.
– Ak to pekne ušiješ, vezmem si ťa za ženu.
Kotura odišiel a dievka sa dala do roboty. Veľmi sa jej pritom zišiel darček od starenky: bolo tam všetko, čo potrebovala. Ale koľkože sa dá spraviť za jeden deň? No ona veľa nemudruje, viac robí. Oškrabuje kožu, mädlí, vykrajuje a šije.
Vtom sa na vchode zdvihla kožušina a vošla dnu šedivá starenka.
Dievka ju poznala: bola to tá istá, ktorej včera zaniesla mäso.
– Pomôž mi, dievka moja, – vraví starenka, – vytiahni mi z oka smietku, sama si nemôžem.
Dievča odložilo robotu a začalo vyťahovať smietku.
– Dobre, – vraví starká, – už je vonku. A teraz mi pozri do pravého ucha.
Dievča jej pozrelo do ucha a zľaklo sa.
– No, čo si tam videla?
– V tvojom uchu sedí dievka…
– A čože ju nezavoláš? Zavolaj ju, pomôže ti šiť odev pre Koturu.
Zaradovala sa starčekova dcéra a zavolala tú dievku.
Nato vyskočla zo starenkinho ucha nie jedna, ale štyri dievčiny a chytili sa všetky do roboty: mädlia kože, vykrajujú a šijú.
Raz-dva odev ušili.
Potom ich starenka zase schovala do ucha a odišla.
Večer sa Kotura vrátil z poľovačky a spytuje sa:
– No, či si urobila, čo som ti kázal?
– Urobila.
– Nože daj, obzriem si a primeriam.
Vzal Kotura oblek, pomädlil, koža bola na mäkučko vyrobená.
Obliekol sa, oblek mu je ani ulihatý a pozošívaný je pevne a krásne.
Zasmial sa Kotura a vraví:
– Páčiš sa mi! Aj mojej matke a mojim štyrom sestrám sa páčiš.
Dobre pracuješ a si aj smelá. Vybrala si sa proti strašnej víchrici, aby si pomohla vašim ľudom. Buď mojou ženou, ostaň v mojom dome.
A len čo to povedal, víchrica v tundre stíchla. Ľudia sa prestali schovávať, prestali mrznúť, vyšli všetci zo svojich domov.

Vierka

Mama dvoch detí, ktoré vyzerajú ako vystrihnuté z rozprávky: Lenočky (5) a Andrejka (4) a milujúca manželka svojho Miška :-). Jej deti najskôr s otvorenými ústočkami pozerajú na to, ako sa ich mame pod rukami menia veci na zlato a potom nelenia, opášu si zásterky a tvoria zlaté poklady (nielen) v kuchyni spolu s ňou. Zdroj pozitívnej energie, vždy usmiata a radosť rozdávajúca e-shop manažérka Vám bude prinášať zdravé receptíky pre malých aj veľkých papkáčov a rôzne tipy do domácnosti.

Prečítajte si tiež

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *