Kedysi vraj pes a zajac bývali zadobre. Za mladi hrávali sa spolu, pretekávali sa, preskakovali kríčky a váľali kotrmelce.
Ale po nečase stalo sa toto: pes voľakde pod hájom zaspal pri tlejúcej pahrebe, pribehol ta zajac z chrastia a zo samopaše znezrady milého spáča postrčil do pahreby. Opálil si pes nohy, všetku srsť na labkách mu oškvrklo. I bolelo ho to, že sa dlho nemohol z miesta hýbať. Ako dobrý pes, pravda, vylízal sa z toho, ale popálené päty mu nikdy viac neobrástli, má ich ako škvarky holé.
Od tých čias sa pes na zajaca – samopašníka hnevá až hrôza. Kdekoľvek ho zaňuchá, hneď ho naháňa. A beda zajacovi, aj jeho koži, keď ho chytí.