Pánboh daj šťastia, lavička!

Bol raz jeden vdovec, a ten mal dcéru. Hanka, tak sa to dievča volalo, sa kamarátila s Dorkou, dcérou vdovy, ktorá bývala v susedstve. Ľudia o nej hovorili, že je to zlý človek, ale Hanka si ju nemohla vynachváliť.
Raz, keď bola Hanka zasa u susedov na zhovorke, Dorkina mama povedala: „Aké by to bolo pekné, dievčatá, keby sme mohli žiť všetci pod jednou strechou. Povedz, Hanka, otcovi, že by som mu bola dobrou ženou a tebe láskavou macochou.“ Hanka prišla domov a vraví: „Otecko, mal by si sa oženiť s našou susedkou. Potrebuješ pomocníčku a ja matku.“
„Neviem, neviem, dcérenka. Ľudia o nej všeličo hovoria. To by nebola dobrá matka.“
„Predsa by si nedal na babské reči,“ povedala Hanka.
A tak sa teda Hankin otec oženil so susedkou. Ale sotva bolo po svadbe, macocha obrátila. Nevlastnej dcére nedala ani poriadne najesť. Zobrala jej všetky pekné šaty a chudera Hanka musela chodiť v handrách. Takisto sa premenila i Dorka. Dala sa od Hanky obsluhovať a ešte sa jej vysmievala.
Hanka si chodievala poplakať k studni. Raz ju tam uvidel otec.
„Vidíš, vidíš, dcérenka, mal som pravdu, že to nebude dobrá matka. Ale teraz už sa s tým nedá nič robiť.“
„Ja viem,“ prikývla Hanka. „Radšej pôjdem niekam do služby.“
Ako povedala, tak aj urobila. Vyrazila do sveta s holými rukami. Macocha jej nedala na cestu ani kus chleba. Hanka šla, kam ju oči viedli, až prišla k jednej lavičke.
„Pánboh daj šťastia, lavička,“ pozdravila Hanka, ako sa patrí.
„Daj Pánboh šťastia i tebe, dievčinka,“ odpovedala lavička. „Kamže máš tak sama namierené?“
„Idem si hľadať službu.“
„Skôr ako pôjdeš ďalej, obráť ma, prosím, na druhý bok. Už koľko rokov mi ľudia po jednom boku chodia, a nikto ma neobráti. Keď ma obrátiš, dobre sa ti odmením.“
Dievča lavičku obrátilo a išlo ďalej. Na ceste stretla prašivého psíka.
„Pánboh daj šťastia, psíček,“ povedala Hanka.
„Daj Pánboh šťastia aj tebe, dievčinka,“ odpovedal psík.
„Kamže ideš?“
„Idem si hľadať službu.“
„Počkaj chvíľu, prosím ťa, a očisti ma,“ poprosil psík. „Už tadiaľto prešlo hodne ľudí, ale žiadny sa nado mnou nezmiloval. Dobre sa ti odmením.“
Hanka prašivého psíka očistila a pokračovala v ceste.
Zanedlho došla k starej hruške.
„Pánboh daj šťastia, hruštička!“
„Daj Pánboh šťastia aj tebe, dievčatko. Kamže ideš?“
„Idem si hľadať službu.“
„Zastav sa, dievčinka, a stras zo mňa hrušky, už ich neunesiem. Keď mi pomôžeš, odmena ťa neminie.“
Hanka striasla všetky hrušky, aby sa stromu uľahčilo, a išla ďalej. O chvíľu prišla na lúku, kde sa pásol býček.
„Pánboh daj šťastia, býček!“
„Daj Pánboh šťastia aj tebe, dievčinka. Kam máš namierené?“
„Idem si hľadať službu.“
„Prosím ťa, vyžeň ma z tejto lúky. Koľko rokov sa tu už pasiem, a nikto ma nevyháňa. Odmením sa ti.“
Hanka vyhnala býčka z lúky a šla ďalej. Šla, šla, až prišla k peci, na ktorej horel oheň.
„Pánboh daj šťastia, piecka!“
„Daj Pánboh šťastia aj tebe, dievčinka. Kamže ťa nohy nesú?“
„Idem si hľadať prácu.“
„Skôr ako pôjdeš ďalej, buď taká dobrá a uhas vo mne oheň. Už toľko rokov horí, a nikto ho nevyhrabe. Odmením sa ti.“ Pri peci stál kutáč. Hanka ho vzala, prehrabala pec a poberala sa ďalej. Išla cez hory a doly, až prišla k domu, ktorý stál na kraji lesa. Bývala v ňom akási starena. Bola to ježibaba.
„Pánboh daj šťastia, gazdiná,“ pozdravila Hanka.
„Daj Pánboh šťastia aj tebe, dievčinka. Kde si sa tu vzala?“
„Hľadám službu. Nepotrebujete pomocnicu?“
„To by som potrebovala, môžeš tu zostať,“ povedala starena. „Nebudeš robiť nič iné, len každý deň pozametáš mojich jedenásť izieb. Ale do tej dvanástej sa ani nepozrieš.“
„Ako prikážete, tak urobím,“ sľúbila Hanka.
Trochu si po dlhej ceste odpočinula a hneď sa pustila do práce. Každý deň pozametala a upratala jedenásť izieb, do dvanástej ani nenazrela.
Jedného dna ježibaba niekam odišla. Hanka zametala izby, a keď upratala jedenástu, napadlo jej, že by sa pozrela do tej dvanástej. Len očkom tam nazriem, vravela si. Ved to nikto nepozná. Postavila metlu do kúta, opatrne sa priblížila k dverám do dvanástej izby, pootvorila ich a nazrela dnu. Uprostred miestnosti stáli tri kade.
„Čo len v tých kadiach môže byt?“ začudovala sa Hanka.
Dodala si odvahy a vošla dnu. V jednej kadi bolo zlato, v druhej striebro a v tretej medenáky. Dievča sa naklonilo do prvej kade a vykúpalo si hlavu. Keď zbadala, že má krásne zlaté vlasy, vykúpala si aj ruky a nohy. Vtom jej napadlo,čo na to asi povie ježibaba, keď sa vráti domov. Na nič nečakala a dala sa na útek. Ved už aj bolo načase.
Starena sa už blížila. Len čo videla, že sú dvere do dvanástej izby otvorené a okolo kadí rozliate zlato, hneď poznala, koľko bilo. Schytila železné hrebene, sadla na trlicu a ozlomkrky sa pustila za milou Hankou.
Hanka dobehla k peci a tam by ju bola baba dostihla. Ale pec sa pred ňou rozvalila, vyšľahol plameň a trlicu spálil na popol. Hanka zatiaľ prešla poriadny kus cesty. Na lúke, kde sa pásol býček, už zas mala ježibabu v pätách. Ale býček sa rozbehol a začal ježibabu preháňať po poli.
Medzitým Hanka zase hodný kus cesty prešla. Ale načo to bolo, keď ju pri hruške baba znova doháňala. Hruška nechala Hanku podbehnúť, pokým okolo baby obmotala svoje mohutné vetvy. Kým sa ježibaba oslobodila, Hanka dobehla ku psíkovi. Psík sa postavil starene do cesty. Štekal na ňu a dorážal a dievča zatiaľ dobehlo k lavičke.
Obzrie sa a vidí, že ju baba doháňa. Hanka rýchlo prebehla na druhú stranu. Ježibaba za ňou – ale fíha! lavička sa pod ňou prelomila a baba až po krk zapadla do vody a zaborila sa do bahna. Mala veru čo robiť, aby sa vydriapala von. Ďalej však už za Hankou nemohla.
„Máš šťastie, že som ťa nechytila!“ volala za ňou. „Železnými hrebeňmi by som z teba to zlato zoškriabala.“
Hanka sa ani neobzrela a uháňala k domovu. Keď sa blížila k chalupe, začal kohút pospevovať:
„Kikirikí, pozrite ta, je tu panna celá zlatá.“
Hanka sa zastavila pri studničke a váhala, či má ísť domov. Vtom ju zazrela Dorka a ihneď bežala za matkou.
„Mama! Mama!“ volala. „Hanka sa vrátila. Mala by si ju vidieť, je celá zlatá. Sedí pri studničke.“
Macocha sa tam hneď vydala. Bola ako med a pozývala nevlastnú dcéru do domu, len aby čo najskôr zistila, kde tak zozlatla. Celá izba sa rozsvietila, keď do nej Hanka vošla. Macocha ju vychvaľovala a znášala všakovaké dobroty.
„Vidíš, vidíš,“ vravela Dorke, „tak je to, keď sa niekto vie obracať. Ty by si najradšej sedela doma za pecou. Tiež by si mala ísť do služby, aby si sa niečomu priučila.“
„Prečo nie,“ odsekla Dorka. „Nech mi povie, kam mám ísť, a ja pôjdem.“
Hanka jej všetko porozprávala, macocha napiekla pekáč buchiet a vypravila Dorku do sveta.
Dorka šla, až prišla k lavičke. Keď ju lavička prosila, aby ju obrátila na druhý bok, ani sa nezastavila a odsekla, že ju čaká iná robota. Prašivému psíkovi nepomohla. Hrušku minula bez slova a býčka takisto. Ani pri piecke sa nezastavila a hnala sa ďalej. Čoskoro dorazila k domu starej ježibaby.
„Pánboh daj šťastia, gazdiná,“ povedala, ako jej poradila Hanka.
„Daj Pánboh šťastia aj tebe, dievčinka,“ odpovedala ježibaba. „Kdeže si sa tu vzala?“
„Prišla som sa spýtať, či by ste ma nezobrali do služby.“
„A čo by som nezobrala. Vezmem. Každý deň pozametáš jedenásť izieb, ale do dvanástej ani okom nenazrieš.“
„Dobre, dobre,“ súhlasila Dorka.
Zametala a upratovala jedenásť izieb a len čakala na vhodný čas, aby sa mohla pozrieť do dvanástej. Len čo baba vytiahla päty z domu, Dorka odhodila metlu a vrhla sa ku dverám dvanástej izby. Otvorila a uvidela tri kade. V jednej bolo zlato, v druhej striebro a v tretej medenáky. Dorka sa vyzliekla a celá sa ponorila do kade so zlatom. Keď sa poriadne vykúpala, vyliezla a dala sa na útek. Ježibaba sa zatiaľ vrátila domov a pozerá – izby nepozametané, okolo kadí rozliate zlato.
„Len počkaj, to ti príde draho!“ zahromžila ježibaba.
Navliekla si sedemmíľové čižmy, schytila železné hrebene a už sa aj hnala za Dorkou. Tá už bola pri peci, v ktorej ustavične horel oheň. Pec sa pred ňou zvalila a oheň tak prudko pálil, až z nej zlato začalo stekať. Keď sa konečne dostala ďalej, narazila na býčka, ktorý jej prehradil cestu a naháňal ju tak dlho, až kým nepribehla ježibaba. Hrabla po Dorke železným hrebeňom a zlato len tak pršalo. Kým ho baba pozbierala, Dorka utiekla o kus Ďalej. Ale čo to!
Do cesty sa jej postavila hruška. Obmotala ju vetvami a už tu bola ježibaba! Česala z Dorky zlato a zbierala ho.
Potom Dorka dobehla ku psíkovi. Skákal na ňu a zdržiaval ju, až sa znovu prirútila ježibaba so železnými hrebeňmi. Keď Dorka dobehla na lavičku, tá sa pod ňou prelomila. Dievča spadlo do vody. Zlato, ktoré z nej baba nezodrala hrebeňmi, vzala voda.
Keď Dorka celá premáčaná a doškriabaná konečne vyliezla z vody, nemala na sebe ani kúsok zlata. Smutne sa vliekla domov. Zazrel ju kohút a hneď začal pospevovať:
„Kikirikí, smutná panna mieri sem k nám, samá rana.“
Dorka sa bála ísť domov, a tak zamierila k studničke. Sadla si tam a dala sa do plaču.
„Čo som si to vyslúžila? Čo mi asi povie matka?“
Matka začula jej hlas a hneď na ňu radostne volala: „Poď domov, dcérenka, a povedz nám, ako sa ti vodilo.“
Keď Dorka vošla do izby, matka len zalomila ruky.
„Ty si tomu dala! Bež mi z očí, ty motovidlo!“
Dobrá a skromná Hanka si čoskoro našla ženícha, zato Dorka zostala na ocot. Nikto ju nechcel za ženu.

Vierka

Mama dvoch detí, ktoré vyzerajú ako vystrihnuté z rozprávky: Lenočky (5) a Andrejka (4) a milujúca manželka svojho Miška :-). Jej deti najskôr s otvorenými ústočkami pozerajú na to, ako sa ich mame pod rukami menia veci na zlato a potom nelenia, opášu si zásterky a tvoria zlaté poklady (nielen) v kuchyni spolu s ňou. Zdroj pozitívnej energie, vždy usmiata a radosť rozdávajúca e-shop manažérka Vám bude prinášať zdravé receptíky pre malých aj veľkých papkáčov a rôzne tipy do domácnosti.

Prečítajte si tiež

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *