Pred istým časom som dostala krásny email, ktorý ma fakt chytil za srdce. Je o rozhovore dvoch bábätiek v brušku. Nedá mi nepodeliť sa s vami oň. Je to vlastne o nás dospelých ako stále o niečom pochybujeme, hlavne o živote po živote. A o čom sa zhovárali tieto bábätká?

Prvé dieťatko sa pýtalo svojho súrodenca:
„Veríš v život po pôrode?“
„Určite. Niečo po pôrode musí byť. Možno sme tu najmä preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude POTOM.“
„Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by vôbec mohol vyzerať?“
„To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla ako tu. Možno budeme behať po svojich a jesť ústami.“
„No to je predsa riadny nezmysel! Behať sa nedá. A jesť ústami? To je úplne smiešne! Veď nás predsa živí pupočná šnúra. Niečo ti poviem: život po pôrode je vylúčený – pupočná šnúra je už teraz veľmi krátka.“
„Veruže nie, určite niečo bude! Len to asi bude všetko iné, než ako sme tu zvyknutí.“
„Ale nikto sa predsa ešte ODTIAĽ po pôrode nevrátil. Pôrodom jednoducho život končí. A vôbec, život nie je nič než vlečúca sa stiesnenosť v temnote.“
„No, neviem presne, ako to bude po pôrode vyzerať, ale v každom prípade uvidíme MAMU a tá sa o nás postará.“
„Mamu? Ty veríš na mamu? A kde má podľa teba akože byť?“
„No predsa všade vôkol nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli….“
„Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.
„… a niekedy, keď sme potichu, môžeme začuť, ako spieva alebo cítiť, ako hladká náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že naozajstný život nás čaká až potom.“