Kmotor fiškálom

Vareškár Ondrej Brecka chodieval so svojím javorovým tovarom na trhy do blízkeho mesta a skoro vždy sa zastavil v krčme trochu sa občerstviť po ceste.
Raz sa vybral Brecka z domu bez raňajok s veľkou nošou variech, lyžíc, váhankov a iného vareškárskeho tovaru. Zastavil sa v krčme a vypýtal si dve na tvrdo uvarené vajcia a sľúbil, že ich večer na spiatočnej ceste zaplatí.
Krčmár mu ako starému známemu vďačne tie dve vajcia uvaril, Brecka ich z chuti zjedol a potom sa pobral do mesta.
Na trhu sa mu tovar chytro minul a Brecka sa s priateľmi v meste zabavil, na dlžobu zabudol. Tak sa míňal mesiac za mesiacom a rok po roku.
Brecka veru vajcia nezaplatil a krčmár ho neupomínal. Až po siedmich rokoch zastavil krčmár Brecku.
– No, Ondrejko, kedy zaplatíte tie dve vajcia, čo ste kedysi dávno u mňa zjedli?
Ondrej sa na to už nepamätal a spýtal sa:
– Aké dve vajcia?
Až keď mu krčmár dopodrobna vyrozprával, čo, ako a kedy to bolo, udrel sa Ondrej po čele a povedal:
– Joj, veru, pravdu máte! Ja som už na tie dve vajcia dávno zabudol. Ale nič to! Tu máte šesták, odrátajte si za tie dve vajcia a za ostatok mi doneste vína.
No krčmár peniaze nevzal.
– Nie, – riekol. – Čože je to? Načože mi je šesták?
Vzal kriedu, začal na stole rátať a hovoril:
– Z tých dvoch vajec by boli bývali dve sliepky, za rok by naniesli čo len sto vajec: z tých by bolo bývalo sto sliepok, – a tak za tých sedem rokov by bol krčmár podľa svojho rátania toľko mal z tých dvoch vajec, že by sa mu Brecka jakživ nebol mohol vyplatiť.
– Ale aby ste videli, Ondrejko, že vás šanujem, nuž nepýtam od vás všetko, ale mi dáte len sto zlatých a budeme zas dobrí kamaráti, – prihováral sa krčmár vareškárovi.
– Ba čerta rohatého ti dám, a nie sto zlatých. Keď nechceš šesták, nedám ti nič, veď si ma ty už neraz oklamal!
A buchnúc dverami, že sa krčma zatriasla, odišiel.
Krčmár hneď za horúca zažaloval vareškára a súdil sa o tých sto zlatých.
Keď mal ísť Ondrej na súd, ovesil hlavu a smutný, zamyslený chodil po kopaniciach.
Stretol ho kmotor Fero Cincurinka a spýtal sa ho, čo je taký smutný.
Vareškár mu vyrozprával, čo ho trápi, a prešibaný kmotor mu vraví:
– Neboj sa ty nič, kmotre! Len si mňa vezmi za fiškála a uvidíš, že na súde vyhráš!
Na druhý deň išiel vareškár na súd a pojal so sebou aj kmotra ako fiškála.
Ale kmotor náročky zastal vonku za dverami.
Krčmár hneď vyrátal sudcovi svoju škodu a prosil, aby mu prisúdili tých sto zlatých.
Ondro zasa prosil sudcu, aby počkal chvíľočku, kým príde jeho fiškál, lebo on má ťažký jazyk a sám sa brániť nevie.
Sudca pristal a spýtal sa vareškára:
– Nuž a kdeže máš toho fiškála?
– Hneď príde, – odpovedal vareškár. Nuž len sedeli a čakali. Už čakanie sudcu omrzelo, keď sa vtom dvere otvorili a kmotor, akoby sotva dych popadol, vbehol dnu a riekol:
– Prosím za prepáčenie, že som sa trošku omeškal. Ja som fiškálom tomuto vareškárovi.
Sudca sa usmial a riekol:
– Keď si ty fiškál, kde tak dlho trčíš?
– Pán veľkomožný, – vyhováral sa kmotor, – varil som hrach a čakal som, až sa dovarí, lebo ho budem rozsievať.
– Ba tvoju hlavu! – zvolal sudca. – Ký čert to kedy slýchal varený hrach rozsievať! Ved ti ten nevzíde!
A pohotový kmotor mu na to:
– Pán veľkomožný! Keď môj varený hrach nevzíde, a toť krčmárove dve uvarené vajíčka sliepka vysedí?
Sudca dal kmotrovi za pravdu a krčmára odsúdili, že musí všetky trovy za súd zaplatiť.

Vierka

Mama dvoch detí, ktoré vyzerajú ako vystrihnuté z rozprávky: Lenočky (5) a Andrejka (4) a milujúca manželka svojho Miška :-). Jej deti najskôr s otvorenými ústočkami pozerajú na to, ako sa ich mame pod rukami menia veci na zlato a potom nelenia, opášu si zásterky a tvoria zlaté poklady (nielen) v kuchyni spolu s ňou. Zdroj pozitívnej energie, vždy usmiata a radosť rozdávajúca e-shop manažérka Vám bude prinášať zdravé receptíky pre malých aj veľkých papkáčov a rôzne tipy do domácnosti.

Prečítajte si tiež

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *