Jarný pozdrav
Vitaj slnko, vitaj,
pekný pozdrav od nás chytaj.
Vitaj aj ty podbeľ zlatý.
Čože robíš pri chodníčku?
Čakám Janka a Aničku,
cez zimu vraj boli chorí,
nebolo ich na okolí.
Len si Janko natrhaj,
bude zo mňa dobrý čaj.
Nech sa nikto neprieči,
podbeľ hrdlá vylieči.

Marcový deň
V teplom slnku marcovom
prebudil sa jeden strom.
Zakyvotal vetvičkami:
,,Vitajteže, starí známi!
Poďte, púčky, na konár,
už je jar, už je jar!“

Jar
Mária Ďuríčková
Keď slnce zasvieti,
zima preč odletí.
Už letí, už letí,
radujú sa deti.
Slnko pekne hreje,
na deti sa smeje.

Apríl
Mária Rázusová-Martáková
Prihnal sa vietor so sniežkom,
otriaslo kašku pod briežkom.
Brr! potom ešte poldeň celý
sypal sa na ňu páper biely.

„Ó!“ stene kaška: „ Beda mi!
Kde sa mám podieť s kvietkami?
Veď pre ten vietor, zimu veľkú
beží mi smrtka po stebielku.“

A už jej hlávka ovisá,
už myslí, koniec blíži sa.
Tu škovránok, čo býval blízko,
zastal ju tielkom pred vetriskom.

„Čo smútiš?“ povie. „Že je mráz?
Neboj sa, veď to prejde zas
a sneh, pre ktorý robíš stenky,
bude tvoj nápoj pre korienky.“

Potom sa vtáčik do hrúd skryl
a kaška vypla tenkú byľ
a riekla si: „Veď jar je predsa,
hlavičku hore, nedajme sa!“

A vydržala. Veru tak.
Odrazu pošiel čierny mrak
a teraz kašku v mladej tráve
bozkáva slnce ligotavé.

Dudre potok
Dudre potok pod ľadom,
že on nechce sklený dom,
že už nechce žiadne mreže,
že mu ten ľad chrbát reže
a že si hneď zažiada,
aby sa už rozpustila
jeho sklená paráda.

Ide jar
Mizne sniežik biely, i tie ľady tvrdé,
veď im slnko velí, čo hor, po oblohe
stúpa si tak hrde.

Dĺžia sa tie dníčky, a slniečko slabé
len tak pomaličky tou modrou oblohou
hore sa už škriabe.

Rozspieva sa vtáča, a odkiaľsi z diali
cestičkou si kráča, a ku nám prichodí
jar krásna pomaly.

V tom jeho úsmeve teplota už žiari
a vetrík vo speve odháňa spred očí
mu tie čierne chmáry.

Aprílové ráno
Hnevalo slniečko raz mamičku svoju,
nechcelo opustiť perinôčku novú.
I vzala mamička studenej vodičky –
šuch! nášmu slniečku priam medzi očičky.

Skčilo zjašene – draps! jeho perinka,
a už sa sypala biela páperinka.
Sneh padal do záhrad, do bielej trávičky.
snežienky sklonili ku zemi hlavičky.

– Tak vidíš, sedmospáč – hovorí mamička,
– ponáhľaj sa zemi dať úsmev na líčka.
A vyšlo slniečko nad hory, nad polia,
rozdalo úsmevy všetkým do okolia.

Jar
Zažblnkal potôčik, zašumel háj,
že z diaľav pribehla voňavá jar.
Na prúte ružovom hojdá sa puk,
motýle šantujú nad kvetmi lúk.

Krásou sa nalieva hojnosti roh,
rubáš si bielučký odieva hloh.
Džavotu vtáčeniec plný je les,
v úbočí zelenom chystá sa ples.

Keď miazgu rozprúdi slnečný jas,
zo stebla žitného šibne zas klas.

Prišla Vesna
Zleteli do dolín lúče,
prírody čarovné kľúče.
Objala Vesna polia,
zasadla do údolia.

Pri malom potôčku v rose
cupkajú nožičky bosé.
Na strome vtáčky hniezdia,
nad nimi žiari hviezda.

Z gazdovských dvorov ráno
pastierik ženie stádo.
Fujara veselo výska,
taká je milá a blízka.

Všetkým je chalúpka tesná,
lebo k nám prilietla Vesna.
Vitaj nám, pani milá,
všetko si oživila.