Fašiangy

fasiangyFašiangy boli odjakživa symbolom veselosti, zábavy, hodovania a pitia. V obmedzenej podobe sa s oslavami fašiangov stretávame ešte takmer vo všetkých regiónoch Slovenska i dnes. Fašiangové obdobie sa začína už v čase od Troch Kráľov a trvá do popolcovej stredy. Je v podstate obdobím prechodu od zimy k jari. Po ňom nasleduje čas štyridsaťdňového pôstu. Fašiangy sú pôvodne pohanská slávnosť zasvätená bôžikovi vína a nestriedmosti Bakchovi alebo Liberovi. Tieto oslavy nazývané Bakchanália alebo tiež Liberália oslobodzovali od starostí všedného života hlavne svojim obsahom, čo bolo hodovanie, obžerstvo, opilstvo a všetky možné prejavy nemravností. Slávnosti mali pôvod z Egypta, odkiaľ sa tieto slávnosti preniesli do Téb v Grécku, kde sa veľmi rýchlo rozšírili po celej zemi. Počas krátkej doby prekročili Jadranské more a prišli do Ríma a odtiaľ postupne do takmer všetkých kútov Európy. Fašiangy boli a sú akýmsi spojivom medzi vážnym časom Vianoc a vážnym obdobím predveľkonočným a má svoje práva a svoju veselosť.

Ďalej sa pri fašiangoch stretávame s pojmom „dii parentes“, takzvané dni rodičov. Ich súčasťou bolo kladenie jedál na hroby a obrady, pri ktorých sa nosili masky, znázorňujúce predkov. Slovo „masca“ vraj znamená dušu zomrelého podľa talianskeho etnografa Paola Toschiho. U Slovanov sa to tiež oslavovalo na prelome zimného a jarného obdobia. Sú dôkazy, že niektoré prvky západných a východných Slovanov sú premietnuté buď to fašiangov alebo Veľkej noci. Fašiangy taktiež označovali obdobie, ktoré ukončovalo priadky a za ktorým nasledovalo tkanie. V tomto období sa uskutočňovala aj väčšina svadieb, prebiehali tu rôzne iniciačné obrady (príjmanie mládencov a dievčat do spoločnosti, učni sa stávali tovarišmi). Radovánky sa nevyhli ani šľachtickým dvorom. Napríklad kráľ Matej I. si dal masky poslať až z Ferrary. Fašiangové zábavy trvali od nedele do utorka, niekde až do stredy. V domoch sa pieklo mäso, varila huspenina, vyprážali šišky a fánky. Bolo zvykom sa riadne najesť pred obdobím pôstu a tradovalo sa ja, že človek bude potom hladný po zvyšok roka. Typické boli aj obchôdzky v maskách, kde mládež získavala jedlo z čoho sa potom niečo spoločné urobilo (zväčša richtárka).

Fašiangy sa oslavovali hravosťou. Neboli žiadne predpisy, žiadne tresty, spytovanie svedomia, žiadne pôsty. Naopak z komôr zmizlo veľa mäsa, veľa pitia. Ľudia sa častokrát zadlžovali, aby si mohli tiež užiť. V tomto období sa odohrávalo veľa akcií – svadby, zabíjačky, tanečné zábavy. Každú nedeľu sa konali tanečné zábavy alebo bály. Naši predkovia si na bujaré fašiangové zábavy veľmi potrpeli, čo bývalo mnohokrát tŕňom v oku cirkvi. Vtedy však býval fašiang dosť hlučnejší a odviazanejší než dnes. Každý sa snažil užiť si fašiangové zábavy ako najlepšie vedel. Veselil sa bohatý aj chudobný, pán i sluha, majster aj tovariš.

Mládenci – fašiangovníci poobliekaní do masiek sa v poslednú fašiangovú nedeľu vydávali na obchôdzku z domu do domu. Za odmenu dostávali slaninu, klobásu, vajíčka, koláče a samozrejme aj vypiť. K typickému pečivu “na ponúkanie” patrili smažené šišky – pampúšiky a fánky. Vyvrcholenie fašiangových sviatkov bolo vo fašiangový utorok – posledná muzika spojená s pochovávaním basy. Pri tomto symbolickom pohrebe miestni občania v prestrojení za farára, organistu, kostolníka uskutočnili obrad, pri ktorom bolo veľa plaču, smiechu a zábavy všetkých prítomných.

Ako sa vraví iný kraj, iný mrav, tu to tiež platí. I keď sa tu vyskytujú aj spoločné črty. V obci Devín sa pražila praženica, na ktorú bola pozvaná celá dedina. Mládenci najprv týždeň pred zábavou chodili po dedine a pozývali dievčatá, ale aj starších. Pri tejto obchôdzke nezabudli pobrať vajíčka a slaninu. Praženicu väčšinou pripravovala richtárka, potom sa začínala zábava, na ktorej boli aj pražené šišky, karamel, závin, huspenina… V Honte bolo zvykom robiť pálenku. Chlapci chodili po dedine a vyberali zrno, taktiež spojené s obchôdzkami za dievčatami a pýtaním slaniny, klobásy a niekde im dali aj údené mäso. Všetko sa odnieslo na priadky, kde dievčatá pripravili pohostenie. Fašiangy sa končili v utorok o polnoci. Ako som už spomínala na začiatku v ostatných regiónoch Slovenska boli tieto zvyky dosť podobné, aj keď sa vyskytovali isté odlišnosti v slávnostiach, dĺžke ich trvania, spôsobe zábavy, typoch jedál a pod.

V mestách sa zase v čase fašiangov okrem tanečných zábav a plesov konali rôzne sprievody remeselníckych cechov, súťažné hry, prijímanie učňov za tovarišov a pod. Teda skôr sa tu konali zábavy, ktorých hlavnými organizátormi boli tovariši. Konali sa tieto zábavy väčšinou v dome majstra, pretože sa tu vítali noví tovariši, ktorým bolo poskytnuté krátkodobé ubytovanie. V tomto období sa zvykli stávať z učňov tovariši. Museli však uspieť v rôznych skúškach. Napríklad v Kežmarku bolo typické kúpanie v studenej a potom teplej vode, nosenie na žrdi alebo brve atď. Keďže sa zábavy konali u majstrov, žiadna z ich dcér nesmela zostať na ocot. Niekde bolo známe trhanie husí (husacia jazda). Snažili sa získať strieborné lyžice alebo hodvábne šatky. Cieľom bolo odtrhnúť husi hlavu. Jednotlivé cechy konali sprievody a snažili sa o čo najväčšiu atraktívnosť. Mlynári behali na chodúľoch, debnári krútili nad hlavami obručami atd. Remeselnícke fašiangové zvyky zanikli pred 1. svetovou vojnou.

Typickou piesňou pre všetky kraje je na fašiangy táto:
1. Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide,
kto nemá kožuška zima mu bude.
2. Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem,
dajte mi slaninky, nech sa popasiem.
3. Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy,
jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy.
4. Tuto nám nedali, tuto nám dajú,
tu koňa zabili, tu rebrá majú.
5. A my žiaci, neboráci, nemáme čo jesti,
musíme sa z domu, do domu po dedine pliesti.

Fašiangové tradície a zvyky

Na tučný štvrtok má každý veľa jesť a piť, aby bol po celý rok silný.
Na fašiangový pondelok, keď sa konal tzv. “mužský bál” kam smeli len ženatí a vydané, vyhadzoval sedliak pri tanci sečku vysoko, aby sa mu na poli urodil vysoký ľan a ovos.
Na fašiangový utorok sa sliepkam sypalo zrno do kruhu z reťaze, aby nezablúdili a nezanášali. Určite to bol odraz starovekých predstáv o kúzelnej moci kruhu proti úkladom zlých duchov. V ten istý deň sa nemalo vešať prádlo na pôjd, lebo to vraj viedlo k premnoženiu bĺch. Ženy nesmeli šiť, aby sliepky dobre niesli.
Na fašiangový utorok bola sála plná dievčat. Uprostred stál dlhý stôl a na ňom boli poháre so sladkým likérom pre dievčatá. Pred každým pohárom namaľoval zvolený mládenec toľko bodiek, koľko musela dievčina zaplatiť zlatiek na muziku za to, že tancovala s chlapcami po celý rok. Tento obyčaj sa nazýval “vyplácanie dievčat”. Hospodár mal s gazdinou cez fašiangový utorok tancovať, aby vraj sa im v tom roku urodili veľké zemiaky a dlhý jačmeň.
Fašiangom končil tanec a tancovať sa smelo až zase v máji pri stavaní a váľaní májov a potom až neskoro cez jesenné obdobie. Tieto staré zvyky sa však dodržiavali len zhruba do konca 19. storočia, potom sa na ne už málo dbalo.

Foto: vvpg.net/bratislava

O autorovi Alinka

Ideová mama webu Alinka.sk. Okrem toho matka troch detí a manželka tolerantného manžela :-). Precízna v práci, nápaditá v článkoch, hravá vo svojom tvorení.

2 názory k “Fašiangy

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>