Dve sestry

Kde to bolo, tam to bolo: kde vodu hrabali – a piesok viazali.
Žil raz muž so ženou a mali dve dievky. Jedna bola dcéra mužova a druhá ženina. Muž si obe dcéry rád videl, ale žena mala rada len svoju dievku a pastorkyňu nenávidela. Ustavične ju z domu vyháňala. Čo mala neborká dievka robiť? S ťažkým srdcom sa pobrala do sveta.
Ide ona, ide, príde k jednej peci a tá bola plná žeravého uhlia.
„Dobrý deň, piecka,“ pozdravila sa dievka.
„Dobrý deň aj tebe, dievčička. Kdeže ideš, kde?“
„Idem si hľadať službu.“
„A či by si aj mne neposlúžila?“
„Veľmi vďačne, piecka.“
„Nuž vyhrab zo mňa toto uhlie, už ma načisto prepaľuje.“
Dievka vzala ohreblo a uhlie z pece vyhrabala.
Pec si vydýchla a vraví: „Si dobré dievča, ďakujem ti.“
Ide dievka ďalej, príde k studničke a tá bola celá bahnom zanesená.
„Dobrý deň, studnička!“ pozdravila sa.
„Dobrý deň aj tebe, dievčička. Kdeže ideš, kde?“
„Idem si hľadať službu.“
„A či by si aj mne neposlúžila?“
„Veľmi vďačne, studnička.“
„Nuž vyhrň zo mňa to bahno, tak dávno ma už nikto nevyčistil.“
Dievka vyhrnula bahno zo studničky a šla ďalej.
Ide, ide, príde k jabloni a tá bola celá jablkami obsypaná.
„Dobrý deň, jablonka,“ pozdravila sa.
„Dobrý deň aj tebe, dievčička. Kdeže ideš, kde?“
„Idem si hľadať službu.“
„A či by si aj mne neposlúžila?“
„Veľmi vďačne, jablonka.“
„Nuž stras-že zo mňa tieto jablká, nevládzem ich už na konároch niesť.“
Dievka sa vyškriabala na jabloň, potriasla, jablká scupkali na zem.
Ide ďalej, príde k jednému koču, do ktorého boli štyri kone zapriahnuté.
„Dobrý deň, koníky,“ pozdravila sa.
„Dobrý deň aj tebe, dievčička. Kdeže ideš, kde?“
„Idem si hľadať službu.“
„A či by si aj nám neposlúžila?“
„Veľmi vďačne, koníky.“
„Nože nás teda očeš, tak dávno nás už nikto neobriadil.“
Dievka ich očesala, že sa len tak ligotali. A pobrala sa ďalej.
Ide, ide, až prišla k chalúpke, v ktorej býval jeden starec.
„Dobrý deň, starček,“ pozdravila sa.
„Dobrý deň aj tebe, dievčička. Kdeže ideš, kde?“
„Idem si hľadať službu, či neviete o dákej?“
„Môžeš slúžiť u mňa,“ vraví starec. „Nebudeš mať inú robotu, len domček v poriadku držať a o môjho psíka a mačku sa starať, lebo ja musím odísť a vrátim sa až o rok.“
Starec zaviedol dievku do komory a ukázal jej, kde je tam šošovica, kde hrach a iná strova.
„Z toho si var, tým sa do roka živte,“ povedal jej a odišiel.
Ostala dievka so psíkom a mačkou. Pekne ich učesala, potom chalupu vyriadila, obed uvarila a všetci traja sa najedli. Tak to šlo deň čo deň, dobre si nažívali, rok im prebehol ako nič.
Vracia sa starec domova psík s mačkou mu oproti bežia.
„Tak ako sa dievka starala o vás?“ spytuje sa starec.
„Dobre, starký,“ odpovedá psík a mačka. „Keby sme len vždy mali takú opatrovníčku!“
Starec pokýval spokojne hlavou. Keď potom prišiel domov, zaviedol dievku do komory, v ktorej bolo plno všelijakých truhličiek, a vraví:
„Vyber si niektorú, bude to odmena za tvoju dobrú službu.“
Dievka hladí na truhličky, rozmýšľa. Veľkú si vziať nemôže, neuniesla by ju po dlhej ceste. I vybrala si najmenšiu, tá sa dala pod pazuchou odniesť.
„Otvor ju, len keď domov prídeš,“ povedal jej ešte starec. Dievka sa poďakovala, pekne sa od starca, od psíka aj od mačky odobrala a pustila sa domov.
Ide, ide. Truhlička, čo aj malá, poriadne jej pod pazuchou oťažela, bok jej otlačila. Začala dievka rozmýšľať, že ju vari predsa bude musieť otvoriť a čosi znej vyhodiť, aby sa jej ľahšie šlo.
No tu zahrmotal koč, zdupotali štyri kone:
„Sadaj do koča, dievčička, odvezieme ťa,“ hovoria.
Sadla ona do koča a kone sa pustili ani tátoše.
Dobehli k jabloni. Jabloň sa naklonila nad samý koč a podala dievke tri krásne jablká. Aké len boli chutné!
Bežia kone, už sú pri studničke. Studnička zažblnkala a podala dievke za pohár čerstvej vody. Ej, veď len bola dobrá!
Bežia kone, bežia, už sú pri peci.
„Zajedz si môjho koláča, dievčička,“ vraví pec a podáva jej teplý voňavý koláč. Najedla sa dievka a kone ju už potom zaviezli rovno domov.
Položí ona truhličku na stôl a otvorí: zajagalo sa v nej od zlatých peňazí, od drahých kameňov; jedny boli zelené ako tráva, druhé belasé ako nebo a tretie červené ani krv.
Práve v ten deň prišli pytači a vypýtali pastorkyňu za švárneho mládenca. Bol síce chudobný, ale čo na tom! Predali drahý kameň, kúpili si chalupu aj so stajňou. Predali druhý kameň, kúpili si do stajne volky a kravu. Predali tretí kameň, kúpili pre tie volky rolu a pluh. Predali štvrtý kameň, kúpili pre kravu lúku, hrable a kosu. A mali si za čo kúpiť aj misky, taniere a zrkadlo. Aj čižmy, kožúšok a hodvábnu šatku.
Macocha a jej dievka hladia na to všetko a závisť ich zožiera.
„Ako si prišla k toľkému bohatstvu?“ spytujú sa.
A pastorkyňa len po pravde: Tam a tam som u jedného starca slúžila a toto som si vyslúžila.
Vybrala sa aj macochina dievka do tej istej služby.
Ide ona, ide, až príde k peci. Ale nepozdravila sa jej, ani si ju len nevšimla.
„Dievka moja,“ vraví pec, „či by si nevyhrabala zo mňa uhlie? Už ma načisto prepaľuje.“
„Uhádla si, nevyhrabem!“ povedala dievka. „Ešte by som si šaty popálila.“
Ide ďalej, príde k studničke.
„Dievka moja,“ vraví studnička, „či by si nevyhrnula zo mňa to bahno? Tak dávno ma nikto nevyčistil.“
„Už len to by chýbalo,“ odvrkla dievka. „Ešte by som si šaty zamáčala!“
Ide ďalej, príde k jabloni. Jabloň ju prosí:
„Dievka moja, nože stras zo mňa tieto jablká, nevládzem ich už na konároch držať.“
„Čo by si nechcela!“ odsekla dievka. „Ešte by som si šaty dodriapala!“
Ide ďalej, príde ku koňom.
„Postoj, dievčička, a očeš nás,“ prosia kone. „Tak dávno nás už nikto neobriadil!“
„Čo vám to zišlo na um! Ešte by som si šaty umazala!“
Potom už zakrátko prišla k chalúpke, v ktorej býval starec.
„Dobrý deň,“ pozdravila sa. „To u teba slúžila moja sestra?“
„U mňa,“ hovorí starec.
„A nevzal by si aj mňa do služby?“
„Vezmem ťa, lebo sa práve zberám preč a nemá sa mi kto o psíka a mačku starať.“
Ukázal dievke, kde má šošovicu, hrach a inú strovu, a odišiel z domu na celý rok.
Dievka ostala so psíkom a mačkou, ale sa veru zle o nich starala. Pre seba si navarila, aj sa vždy dobre najedla, a psíkovi s mačkou dala hrniec vylízať.
Prešiel rok, starec sa vracal domov. Psík a mačka mu bežali naproti a on sa ich spytuje:
„Tak akože sa dievka starala o vás?“
„Zle, starký. Boli sme viac hladní ako sýti.“
Starec na to nič nepovedal, len hlavou pokýval. Keď potom prišiel domov, zaviedol dievku do komory k truhličkám.
„Tvoj čas vypršal,“ vraví jej, „vyber si za službu odmenu.“
A ona ustavične len na túto chvíľu myslela. Vybrala si veľkú truhličku, vyložila si ju na plece a pobrala sa domov.
Ide si, ide, truhlička je čo krok, to ťažšia. Príde ku koňom zapriahnutým do koča a prosí ich:
„Či by ste ma nezaviezli domov?“
„Nie sme očesané, šaty by si si od nás umazala,“ povedali kone, zdupotali kopytami a už ich nebolo.
Ach, prečo som ich ja len vtedy neočesala! vzdychla si dievka.
Ide ďalej, kolená sa jej podlamujú. Aha, tamto je jabloň, vypýta si od nej jabĺčko, azda ju posilní.
Lenže jabloň tam stála s odkmasnutými konármi, zlomili sa jej pod ťarchou ovocia.
Ach, prečo som len vtedy nestriasla z nej tie jablká! vyčítala si dievka.
Vlečie sa ďalej, už čochvíľa príde k studničke, tam sa aspoň vody napije.
Lenže studnička je zanesená bahnom, nenašlo sa v nej ani za náprstok vody.
Ach, prečo som ju len vtedy nevyčistila! zažialila dievka.
Z posledných síl sa vlečie ďalej; už onedlho príde k peci, aspoň si od nej koláč vypýta.
Lenže pec je prepálená, koláče v nej na uhol zhorené.
Ach, prečo som len vtedy nevyhrabala z nej to uhlie! zaplakala dievka.
Horko-ťažko sa už potom vliekla domov. Mať ju cez oblôčik zbadala, naproti jej beží:
„Pozrite, ľudia, čo si vyslúžila moja dievka! Plnú truhlicu drahokamov.“
Už-už sa mali stretnúť, keď sa vtom dievke nohy podlomili a truhlička jej z pleca spadla. Vrchnák sa znej odtrhol a spod neho sa začali súkať hady, žaby a všelijaká iná háveď.
„Pekné drahokamy!“ smejú sa ľudia. „Aha, jedny sa plazia a druhé skáču!“
Dievka chytro do chalupy vbehla a dlho sa ľuďom na oči neukazovala.

Ani sa nikdy nevydala, nijaký mládenec ju nechcel. Tú? … smial sa každý, veď sa tej v truhle hady liahnu!

 

 

Vierka

Mama dvoch detí, ktoré vyzerajú ako vystrihnuté z rozprávky: Lenočky (5) a Andrejka (4) a milujúca manželka svojho Miška :-). Jej deti najskôr s otvorenými ústočkami pozerajú na to, ako sa ich mame pod rukami menia veci na zlato a potom nelenia, opášu si zásterky a tvoria zlaté poklady (nielen) v kuchyni spolu s ňou. Zdroj pozitívnej energie, vždy usmiata a radosť rozdávajúca e-shop manažérka Vám bude prinášať zdravé receptíky pre malých aj veľkých papkáčov a rôzne tipy do domácnosti.

Prečítajte si tiež

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *