Chrabrý hrnčiar

Raz v noci potuloval sa tiger neďaleko dediny. Tu sa strhla prudká búrka s hromobitím, bleskami, vetrom a dažďom. Tiger hľadal útulok a napokon pritisol sa k domčeku na kraji dediny. Starena, ktorá bývala v domčeku, mala veľa starostí, lebo strecha bola samá diera a na mnohých miestach pretekalo. Ako voda dnu kvapkala, starena behala z miesta na miesto a odtískala nábytok, aby ho uchránila pred dažďom. Tiger, s uchom na stene, počul znútra veľký hrmot. Odrazu začala starena bedákať a zhovárať sa sama so sebou: – Och, to je strašné – toto vecné kvapkanie! Či nemožno pred ním ujsť? Chvíľu si žijem ticho a pokojne, a potom mám zase na krku to večné kvapkanie! To je strašné, to je strašné!
Opäť sa ozval lomoz a škripot. Starena odtískala nábytok a horekovala: – Dosť, dosť! Toto večné kvapkanie ma znesie zo sveta!
Na tigra to mocne zapôsobilo.
„Čo to len môže byť, to Večné Kvapkanie,“ pomyslel si. „Iste je to niečo strašné!“
A keď počul škripot ťažkého nábytku, povedal si: – Aký hrozný lomoz! Večné Kvapkanie musí byť strašná obluda!
A tak sa schúlil tiger pod stenu, prestrašený, čo sa to dnu robí, a len čakal, kedy prestane pršať, aby mohol odísť.
Priam v tú chvíľu sa prechádzal po tmavej ceste hrnčiar, ktorý hľadal svojho somára, čo mu za búrky ušiel. Keď sa zablyslo, zazrel pri starenkinom domčeku ležať veľké zviera. Kedže ho mal za svojho somára, priskočil k tigrovi, chmatol ho za brucho a kopal ho a mlátil od zlosti.
– Ty prašivec akýsi! – kričal. – Musel som ťa ísť hľadať potme v takomto lejaku! – Ešte niekoľko ráz pretiahol tigra palicou. – Už aj sa ber, lebo ti kosti dolámem! – Jeho zúrivosť rástla, kopal do tigra a reval.
Tiger bol celý ohúrený. Ešte mu nikto nikdy niečo také nevykonal. Preľakol sa. Potom sa mu zamarilo, že to je podistým to Večné Kvapkanie, ktoré spomínala starena. „Nečudujem sa, že sa ho žena bála!“ pomyslel si tiger a vstal.
Hrnčiar, ktorý si ešte stále myslel, že má pred sebou svojho somára, udrel tigra ešte niekoľko ráz a vysadol naň. Potom tigra poháňal, aby ho niesol domov. Celou cestou ho kopal a preklínal. Keď prišiel domov, priviazal ho za krk a za nohy k pevnému stĺpu predo dvermi. Potom vošiel dnu a ľahol si spať.
Ráno hrnčiarova žena vyšla z domu a videla o stĺp priviazaného tigra. Celá bez seba pribehla za mužom a hovorila: – Vieš, aké zviera si priviedol v noci domov?
– Áno, – odpovedal a rozpajedil sa, keď si na to spomenul, – toho mizerného somára!
– No poď sa naň pozrieť! – riekla žena.
Vstal, a keď videl, čo je to za zviera, nohy sa mu podlomili a od hlavy po päty sa ohmatal, či je celý.
Nenašiel na sebe ani škrabnutia.
Novina o hrnčiarovom hrdinskom skutku sa rýchlo rozniesla po celej dedine. Každý sa prišiel pozrieť na lapeného tigra a vypočuť si, ako ho hrnčiar skrotil. Povesť o tom sa rozšírila i do ostatných dedín a nakoniec sa dostala do uší aj samému radžovi.
Radža bol taký ohromený chýrom o človeku, čo sa nosí na tigrovi, že sa sám pobral k hrnčiarovmu domu.
Keď ta prišiel so svojím sprievodom, presvedčil sa, že chýr je pravdivý. Bolo to tým čudnejšie, že práve tento tiger bol postrachom celého kraja. Na radžu to veľmi zapôsobilo a hrnčiara hneď povýšil do šľachtického stavu. Udelil mu kniežatstvo, veľa domov i pôdy. Vymenoval ho aj za generála a dal mu desaťtisíc jazdcov. Hrnčiar so ženou si žili v blahobyte a pohodlí. Ale o krátky čas sa roznieslo, že cudzí kráľ sa blíži s veľkým vojskom, aby si podmanil krajinu. Radža konal rýchlo. Zavolal svojich najlepších vojvodcov a spomedzi nich vymenoval hlavného veliteľa. Ale ani jeden nechcel vziať na seba takú veľkú zodpovednosť. Hovorili, že krajina nie je na takú nečakanú vojnu pripravená a nie je isté, či nepriateľa možno zahnať.
Tu si radža spomenul na chrabrého hrnčiara, ktorý sa nosil na tigrovi. Poslal po neho, a keď prišiel, povedal mu: – Menujem ťa hlavným veliteľom svojho vojska. Od teba závisí, či nepriateľ ustúpi.
Hrnčiar sa zľakol, ale jednako povedal: – Vyplním tvoj rozkaz, radža. Najprv si však musím sám prezrieť nepriateľský tábor.
Radža privolil a hrnčiar odišiel domov za ženou. Vyrozprával jej, čo sa stalo, a povedal:
– To je pre mňa ťažká vec. Mám viest vojsko, ale veď neviem ani na koni jazdiť. Musíš mi nájsť takého krotkého koňa, z ktorého nespadnem. Dozajtra sa musím pripraviť.
Ale na druhý deň ráno prišli radžovi poslovia s bujným koňom. Povedali, že radža rozkázal, aby na tom koni šiel preskúmať nepriateľský tábor.
Teraz sa už hrnčiar celkom zhrozil. Kôň bol mocný a ohnivý. Ale neopovážil sa odporovať, preto po posloch odkázal radžovi, že urobí, ako si žiada.
Keď odišli, opýtal sa ženy:
– Čo urobím? Ešte jakživ som nesedel na koni.
– Netráp sa, – povedala žena. – Treba ti naň iba vyliezť.
Potom ťa tak priviažem, že nespadneš.
Hrnčiar sa o to pokúsil, ale nevedel si rady. Sedlo sa mu videlo privysoko.
– Nemôžem sa dostať hore, – riekol.
– Musíš vyskočiť, – poradila mu žena.
Hrnčiar vyskočil raz, dva razy, veľa ráz, ale tak vysoko jednako nevyskočil a zakaždým spadol.
– Keď vyskočím, neviem, na ktorú stranu sa mám obrátiť.
– Musíš sa obrátiť tvárou ku konskej hlave, – poučila ho žena.
– Viem, viem, – riekol hrnčiar. Potom vyskočil, konečne sa horko-ťažko usalašil v sedle, ale namiesto k hlave bol obrátený k chvostu.
– Nie tak, nie tak, – povedala žena a pomohla mu zasa zosadnúť. Začal všetko znova, skĺzal, padal a zamotával sa do strmeňov. Ale nakoniec, keď už stratil všetku nádej, odrazu sa ocitol v sedle a bol obrátený správnym smerom.
– Rýchlo! – skríkol. – Priviaž ma, kým nespadnem.
Žena priniesla povrazy a priviazala mu nohy k strmeňom. Strmene zviazala koňovi pod bruchom. Driek mužovi oviazala povrazom a pripevnila k sedlu. Nakoniec mu omotala povraz okolo pliec a uviazala jeden koniec o chvost a druhý o konskú šiju.
Kôň to všetko už nemohol vydržať a dal sa do behu. Hrnčiar kričal:
– Žena! Žena! Zabudla si mi priviazať ruky!
– Chyť koňa za hrivu, – zavolala.
Hrnčiar sa mocne chytil hrivy a zúfalo sa držal. Zatiaľ sa kôň rútil krížom cez polia ako hrom. Leteli cestou-necestou, cez jarky i hroble, krížom cez ryžoviská a ploty. Hrnčiar sa ani najmenej nepričinil o to, kade kôň bežal, iba sa ho ustrašene držal, a keby bol aj chcel, nebol by z neho zosadol. Keď videl, kam ho kôň nesie, bol ešte nešťastnejší, lebo leteli rovno k nepriateľskému táboru.
– To sa nesmie stať! skríkol hrnčiar, a ako sa hnali poľom, preleteli popri mladom banánovom strome. Natiahol ruky, chytil sa ho a myslel, že to stačí, aby sa dostal z koňa. Ale kôň cválal veľmi rýchlo. Pretože pôda bola mäkká, strom i s koreňmi vytrhol. Zúfalý hrnčiar sa v divom cvale hnal do nepriateľského tábora s banánovým stromom v rukách.
Vojaci v tábore s hrôzou hľadeli, čo za čudo sa k nim približuje. Videli, ako vytrhol strom i s koreňmi, ako sa ním oháňa a rúti sa rovno na nich. Mysleli si, že to je iba predná hliadka veľkého vojska a že nadišiel ich koniec. Rozpŕchli sa v zmätku a kričali jeden cez druhého: – Ratuj sa, kto môžeš! To nie sú ľudia, ale obrovské obludy!
Keď nepriateľský kráľ videl, že jeho vojsko uteká, rýchlo napísal pre radžu list, v ktorom oznamoval, že odvoláva vojnu a ponúka mier. Potom vyskočil na koňa a utekal za svojím vojskom.
Len čo nepriatelia zmizli, hrnčiarov kôň dorazil doprostred tábora. Práve v tej chvíli povolili povrazy, ktorými bol hrnčiar priviazaný, a ten vyčerpaný spadol na zem. Aj uštvaný kôň zastal a ani sa nepohol.
Keď sa hrnčiar zviechal, videl, že tábor je pustý. Ako sa tak prechádzal hore-dolu po tábore, v kráľovskom stane našiel pre radžu list. List vzal a pobral sa domov. Viedol koňa za uzdu, lebo už nikdy nechcel jazdiť.
Keď došiel domov, žena mu vyšla oproti. Povedal jej: – Ach, žena moja, keby si len vedela, ako ďaleko som sa dostal a aké veľké a hrozné dobrodružstvá som zažil. Zanes tento list radžovi a vezmi so sebou aj koňa, lebo už nikdy viac naň nevysadnem.
Žena vzala list, koňa a pobrala sa k radžovi. Povedala mu, že jej muž je po boji veľmi ukonaný, preto nemohol prísť sám. Príde vraj na druhý deň. Radža si prečítal list a veľmi sa potešil, že nepriateľské vojsko ustúpilo.
Na druhý deň išiel hrnčiar pešky, šťastný, že nie je v sedle. Keď ho ľudia videli prichádzať; hovorili: – To je ten udatný človek. Sám zahnal na útek celé vojsko. A aký je skromný, miesto toho, aby sa pyšne niesol na koni, ako by to boli urobili iní, prichádza pešky, jednoducho a pokorne. To je naozajstný hrdina.
Radža prijal hrnčiara s poctami, aké patria veľkým vojvodcom. Jeho sláva rástla a ľudia ho dodnes spomínajú ako človeka, ktorý sa odvážne niesol na tigrovi a odvážne rozprášil nepriateľské vojsko.

Vierka

Mama dvoch detí, ktoré vyzerajú ako vystrihnuté z rozprávky: Lenočky (5) a Andrejka (4) a milujúca manželka svojho Miška :-). Jej deti najskôr s otvorenými ústočkami pozerajú na to, ako sa ich mame pod rukami menia veci na zlato a potom nelenia, opášu si zásterky a tvoria zlaté poklady (nielen) v kuchyni spolu s ňou. Zdroj pozitívnej energie, vždy usmiata a radosť rozdávajúca e-shop manažérka Vám bude prinášať zdravé receptíky pre malých aj veľkých papkáčov a rôzne tipy do domácnosti.

Prečítajte si tiež

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *